Dnes recenzovaná parížska kapela VALLAND bola pre mňa veľkou neznámou až do chvíle, kým som sa nezoznámil s ich debutovou nahrávkou. A v istom zmysle zostáva záhadou aj naďalej. V rodnom liste majú títo Francúzi totiž napísaný už rok 2001, ale ich prvým počinom je až tento zápis. Čo spôsobilo takú dlhú dobu, ktorá uplynula, kým sa ich hudba zapísala do drážok strieborného kotúča by bola určite jedna z otázok prípadného rozhovoru. CD vyšlo v jednoduchom, ale vcelku pôsobivom digipackovom vydaní v počte 500 kusov a o jeho vydanie sa postarala samotná banda. Mnohé už napovedal titulný cover – štylizovaná dračia hlava vznášajúca sa na vlnách – a ak k tomu pridáme nástrojové zloženie dve gitary, basa, bicie, spev doplnené dvoma klasickými nástrojmi, konkrétne Veuzou a Chalémiou (ako som sa dozvedel, jedná sa o Brtetónske gajdy v prvom prípade a istú drevenú píšťalu v druhom), kapelu som hneď radil do škatuľky folk. Avšak také jednoznačné to zase nie je.
Úvod dosky obstaráva štýlovo spriaznené „Introduction“ s pochodovým zvukom bicích a dominujúcim soundom gájd, ktoré dávajú jednoznačne za pravdu radeniu k prúdu pagan/folk. Táto istota sa ale absolútne rozplynie s nástupom prvej plnohodnotnej položky „Le Glas Des Romanis“, ktorá je (podobne ako celý zvyšok dosky) naspievaná v rodnom jazyku, keď sa VALLAND do toho oprie v pekne rýchlom a nátlakovom tempe. Nahrávka týmto okamihom razantne potemnie a na povrch vyplávajú ostré blackmetalové kontúry, ktoré ešte viac umocňuje štýlový vokál. Prvé uvoľnenie prichádza v strednej časti, kedy výrazné spomalenie prinesie so sebou odér smrti čomu sa nečakane prispôsobí aj Clémentov hlas. Toto uvoľnenie však netrvá večne a song sa postupne vracia do polôh v akých bol vo svojom úvode. Tento úspešný vzorec kapela servíruje prakticky počas celej nahrávky avšak bez toho, aby v poslucháčovi čo i len na chvíľku vyvolával tento fakt nepríjemný pocit samovykrádania a opakovania sa. A tak v nasledujúcej „Glorieux Trépas“ operuje VALLAND s ešte vyššími rýchlostnými obrátkami, aby sa pre dosiahnutie väčšieho kontrastu tieto nátlakové pasáže striedali s atmosférickejšími a silno melodickými motívmi. Zaujímavé je, že až do tejto chvíle (ak nerátam intro) si skupina vystačí iba s klasickým nástrojovým obsadením. Zvuk gájd sa opätovne ozve až v ďalšej, položke „Au Prix De Notre Sang“, kde tvoria jednoznačne tú najsilnejšiu zložku a vytvárajú silne povedomú keltskú melódiu. Tým však prítomnosť Veuzy na dlho končí a objaví sa až v záverečnej erbovej „Valland“, ktorá sa nesie v podobnom duchu a považujem ju za druhý z troch vrcholov dosky. Ten tretí predstavuje stopa číslo päť „Courroux Celtique“ v ktorej sa vytratí deathový zvuk nástrojov, aby zostal prítomný iba v občasnom zafarbení vokálu. Absolútne dominantné sú však Erwanove bicie, hlavne výborná práca s činelmi. Jednoznačne najkutejšou je v zhode so svojim názvom šiesta „Vae Victis“, v ktorej príde aj na decentné zvuky studených kláves ktoré spolu s rýchlymi kopákmi vytvárajú spomínaný dojem absolútnej neľudskosti.
Za najväčšiu devízu celého debutu považujem istú nepredvídateľnosť jednotlivých motívov napriek tomu, že všetky položky fungujú podľa rovnakého kľúča. A hlavne to, že striedanie rýchlych náklepových pasáží so silne melodickými pohanskými vyhrávkami prichádza vždy úplne prirodzene a nenásilne. O VALLAND sa síce (vzhľadom k roku ich vzniku) nedá hovoriť ako o začínajúcej kapele, ale svojim prvým zásekom, napriek tomu že z neho ešte cítiť isté rezervy, vykročili rázne správnym
