Pod vznikom TORTORUM je podpísaný gitarista poľského pôvodu Blazej Adamczuk skrytý pod štýlovým pseudonymom Skyggen. To, že sa nejedná o žiadneho zelenáča svedčí aj zoznam zoskupení v ktorých dlhšie či kratšie pôsobil (z tých známejších spomeniem napríklad Thunderbolt, Veles, Aeternus či Gorgoroth). V roku 2010 nahral inštrumentálne demo, aby sa k jeho snaženiu následne pridal vokalista Barghest, čím bol line-up prakticky kompletný (na albume sa objavil ešte bicman Erik Haeggernes ako session hudobník).
A výsledkom ich snaženia je práve predkladaný kotúč. Veľa napovie už titulný cover zapadajúci presne do intencie žánru tak, ako ho poznáme zhruba od prvej polovice deväťdesiatych rokov. Úvod celého pekelného kolotoča obstaráva krátke štýlové intro úvodnej položky „Aeonscourge“, aby následne prepuklo to pravé a nefalšované Inferno. Kapela hneď na úvod nasadí to najvyššie tempo s absolútne vražedným Zvukom. A práve zvuk je jednou z najhlavnejších vecí, ktoré „Extinctionist“ nakopávajú neskutočným spôsobom. Je krištáľovo čistý, takže vynikne každý jeden nástroj pričom tým absolútne dominantným počas celej nahrávky je basa, ktorá otrocky nekopíruje gitarové linky, ale naopak hlavne v pomalších pasážach tvorí kostru ktorá tiahne skladby vpred. A ako celok spolu s jedovatým hrdlom s tým správnym havraním syndrómom vytvárajú sonické Pandemónium plné nenávisti a mizantropie. Nahrávke dominuje rýchle tempo, pričom je zaujímavé, že druhá polovica albumu je o poznanie rýchlejšia. Akoby sa Skyggen s Barghestom po epickejších počiatočných songoch rozhodli naplno uvoľniť driemajúcu Šelmu. V tomto smere je absolútne devastujúca predposledná „Mother Infirmity“, ktorá z nasadeného kvapíku nezvoľní ani na chvíľu. Avšak rozhodne sa nejedná o bezduchý bodrel, ako by sa snáď mohlo zdať. Na to je Skyggen príliš skúseným gitaristom a skladateľom. A tak napríklad v druhej „In Pestilence Majesty“ v jednej chvíli zaznie riff viac ako podobný tomu, ktorý použili Holanďania Pestilence (žeby ten názov skladby nebol náhodný?) v nesmrteľnej klipovke „Land Of Tears“. A rýchlosť úplne ustúpi do pozadia v „Grace Of Hatred“, kedy stredné a pomalé tempo necháva ešte viac vyniknúť desivosti a plazivému Desu. Prekvapením je určite tiež song „Kindling the World Conflagration“ ktorý v úvode úplne nezakryte odhaľuje thrashové korene odhalené až na kosť, aby vo svojom závere nečakane vytasil melodické a nečakané gitarové sólo. Ak by som mal „Extinctionist“ predsa len k niekomu prirovnať, napadajú ma ďalší Nóri Tsjuder s tým rozdielom, že Skyggenove kompozície mi prídu viac sofistikovanejšie a zároveň krutejšie. A práve tú krutosť velebí TORTORUM v samotnom závere poslednej položky „For The Ruin Of All“, kedy majestátnu melódiu podfarbuje melancholický hlas zvonu, aby tak spoločne vytvárali obraz postapokalyptického sveta v ktorom niet miesta ani pre kúsok života...
Ako celok znie tento debut veľmi presvedčivo a jedinou jeho slabinou je možno až prílišná snaha o zachovanie čo možno najväčšej žánrovej rýdzosti a pravosti. Tým sa TORTORUM pripravuje o istý moment prekvapenia a určite by to do budúcnosti chcelo predsa len trochu popustiť oceľové zovretie black metalovej príslušnosti.
K recenzi poskytli: World Terror Committee a Tortorum
