Viete si predstaviť, ako by znela nahrávka ktorej by sa podarilo dokonale zhudobniť ten najšedivejší priemer? Ja som to dlho netušil. Prakticky až do chvíle, kým som nemal tú česť s novým, v poradí už druhým EP kapely pochádzajúcej zo Spojeného kráľovstva, HAAR.
Prvotina s názvom totožným s menom samotnej bandy sa mi síce do rúk nedostala, ale dopredu musím žiaľ povedať, že po skúsenosti s novinkou pomenovanou lakonicky „2012 EP“ sa o to ani pokúšať nehodlám. Pozrime sa teda na strieborný nosič trochu bližšie.
Pätica hudobníkov v klasickom nástrojovom obsadení na svojom novom mini albume prezentuje hudbu, ktorá sa dá bez problémov zaradiť do škatuľky death/black metal, pričom tvár Smrti jednoznačne prevláda. Promo letáky síce hovoria niečo o progresívnom a atmosférickom čiernom kove, ale nič takéto na nahrávke naozaj nehľadajte. Booklet uvádza názvy troch skladieb, no celkovo je ich na nosiči šesť. Tie tri navyše tvoria bezmenné „intrá“, ktoré však nie sú ničím iným, ako zvukom pískajúcich gitár v dĺžke pol minúty až minúty a pôsobia na výsosť otravne. No ak čakáte, že plnohodnotné songy nechajú na tento nepríjemný fakt poľahky zabudnúť, budete sklamaní. Všetky tri stopy (konkrétne „Bourne“, „Lost Arcane Rites“ a „Shrouded City“) totiž neprinášajú nič iné ako zmes tých najpriemernejších riffov, aké si poslucháč dokáže predstaviť. Skupina má navyše nepríjemnú snahu vystriedať ich na ploche 25 minút čo najviac, a tak na vaše sluchovody dopadajú ako ťažké oceľové traverzy a je naozaj takmer nadľudským výkonom celé toto snaženie dopočúvať do konca. A to už nehovorím o tom, že by sa ťažko našiel niekto (snáď s výnimkou samotných autorov), v kom by po vypočutí zostal vôbec nejaký pocit. HAAR si jednoducho zobrali na svoje plecia viac, ako dokážu zniesť a tak je zákonite výsledok presne taký, aký je. A ak sa k tomu pripočíta navyše častý „úlet“ bubeníka Hamisha Macintosha totálne mimo rytmus, sumár je naozaj hrozivo rozpačitý. Dal som albumu „2012 EP“ viacero šancí, ale jednotlivé skladby mi vyšumeli z hlavy v okamihu ich skončenia. A záverečný, takmer desať minút trvajúci song „Shrouded City“ je absolútne najambicióznejším podnikom v ktorom sa všetko menované odohráva s dvojnásobnou snahou a dávkou. No výsledku to ani najmenej nepomôže, skôr naopak. Poslednou vecou, na ktorú som sa teda podrobnejšie zameral a ktorá mohla aspoň ako tak zachrániť konečný verdikt, bola lyrika mini albumu. No ani tu sa žiadneho zázraku poslucháč nedočká. Tisíckrát omieľané témy, navyše podané spôsobom, na ktorý zabudnete ihneď po prečítaní.
Ak ste mali dojem, že snáď nemôže existovať nahrávka bez AKÉHOKOĽVEK výrazu (či už pozitívneho, alebo negatívneho; temného, melancholického či plného nenávisti), HAAR vás dokáže z tohto omylu spoľahlivo vyviesť. A určite nebudem sám, na koho pôsobí „2012 EP“ dojmom dokonalej a absolútnej sterility. Tento fakt podtrhne aj samotný TAK hrozne priemerný obal, vyvedený v odtieňoch šedého a dokonalého večného zabudnutia. Nič iné HAAR žiaľ ani nečaká.
