„Salvation dropped me from her dying arms
Endless, the skies are dark
This world is nothing without her“
Každý, komu učaroval tvrdokovový žáner a zaujíma sa o túto bezpochyby najkrajšiu hudobnú odnož, musel minimálne zavadiť o meno MY DYING BRIDE. Ak nie, jedná sa o neospravedlniteľného ignoranta. Nevravím, že ich pomalá a nesmiernou ťažobou prestúpená produkcia musí nutne učarovať všetkým, ale prehliadnuť sa nedá. A čo sa mojej osoby týka, každý nový počin je pre mňa malým sviatkom. Nevesta má na svojom konte už úctyhodnú riadku zásekov, z ktorých nebol vysloveným sklamaním, alebo šedým priemerom zatiaľ ani jeden.
Okrem toho sa MY DYING BRIDE vyznačuje ďalšou sympatickou vlastnosťou a tou je láska k EP´s. A hlavne, v ich prípade sa vždy bez výnimky jedná o pozoruhodne kvalitné vydania, nezriedka dokonca dávajúce na frak aj dlhohrajúcim albumom. A presne o tento druh nahrávky sa jedná aj v prípade aktuálneho „The Manuscript“. Mini doska obsahuje 4 štúdiové songy na ploche takmer 30 minút, takže z tohto pohľadu sa určite nejedná o ďalší z rady útokov na peňaženky večne hladných fanúšikov. Trochu ma síce z počiatku znepokojil fakt, že ide „len“ o pozostatky z nahrávania posledného full-length albumu „A Map Of All Our Failures“, no to len do chvíle, kým som sa s nováčikom bližšie nezoznámil. Ba čo viac, s pribúdajúcim počtom vypočutí som získal dojem, že EP má pred spomínaným opusom v mnohom navrch.
Začiatok obstará titulná symfónia „The Manuscript“, dostávajúca ma nielen vďaka prítomností plačlivého zvuku huslí do obdobia, keď Anjel na brehu temnej rieky oslobodzoval labute. Skladba plynie pomaly a nenútene vpred na krídlach riffu, ktorý dokáže vylúdiť naozaj iba MY DYING BRIDE a na ktorý má doslova patent. A ak by aj niekto zapochyboval, Aaronov hlas ho musí utvrdiť v tom, s ktorou britskou grupou má dočinenia. Mimochodom Aaron: na novinke jeho vokál nie je iba dlhoročné poznávacie znamenie, ale tvorí jednoznačne najdominujúcejšiu zložku. Dokonca sa nebojím tvrdiť, že tu podal jeden zo svojich životných výkonov. Chvíľami poslucháča oblaží čistým spevom, aby vzápätí nenútene prešiel do jeho typickej plačlivej proklamácie zlomenej žiaľom, aby sa na inom mieste ponoril do murmuru plného zloby, frustrácie a sklamania. Ale späť ku skladbe. Tá sa zhruba od štvrtej minúty prehupne do predsa len rýchlejšieho tempa, vzdialene pripomínajúceho nestorov Black Sabbath. A túto podobu nespomínam náhodou, pretože v samotnom závere songu sa dostane k slovu akustická vsuvka tvoriaca outro skladby, ktoré cituje kratučkú inštrumentálnu záležitosť týchto velikánov z Birminghamu pod menom „Don´t Start (Too Late) z ich dosky „Sabotage“. No sťahujú sa mraky a v podobe druhej „Vår Gud Över Er“ sa dostávame na križovatku Hrôzostrašných hodín a dávnych dôb, keď kvet vädol. Nesmierna ťažoba mohutných stien vystavaných z neprístupných gitarových zvukov, diktátorských bicích a drsného spevu je presne tá kombinácia, ktorá vás bude jednoducho ťahať bezvládne vpred. No v okamihu, keď to vyzerá na totálny kolaps, v závere kapela nastolí to najpomalšie tempo, na aké mali ten správny čuch ďalší velikáni Cathedral. MY DYING BRIDE síce samozrejme vďaka Aaronovmu čistému plačlivému hlasu spoznáte, no štýlotvorná medzihra a záver songu sa už naplno krčí v spomínanom tieni katedrál. Predposledná „A Pale Shroud Of Longing“ pokračuje v nastolenom neveselom trende a uvedie sa naozaj nesmierne ťažkým gitarovým riffom a predo mnou opäť vyvstáva opäť obraz jazera plného labutí čakajúcich na vyslobodenie. Po chvíli síce príde nádherná a melancholická akustická vsuvka podporená znovu husľovým závojom, no o to žalostnejší je opätovný nástup gitár stelesňujúcich Temnotu samotnú. No MY DYING BRIDE sú pravými majstrami v práci s atmosférou a načasovaním a tak sa song zhruba vo svojej polovici láme do predsa len svižnejšieho tempa podporeného dominantnými bicími a čistým spevom.
A ak som hovoril o tom, že táto nahrávka patrí v prvom rade už niekoľkokrát spomínanému vokálu, záverečná „Only Tears To Replace Her With“ mi dáva za pravdu. Tvorí v podstate štvorminútové outro začínajúce čistým recitatívom nerušeným žiadnym nástrojom, ku ktorému sa postupne pridá gitara s TAK smutnou a pritom jednoduchou melódiou, že naliehavosti textu porozumiete aj bez jeho čítania. Postupne sa pridajú aj ostatné nástroje, ktoré svojou minimalistickou monotónnosťou vytvoria absolútne nenapodobiteľný pocit smútku a melanchólie a poslucháč si ani neuvedomí, keď zase postupne odznejú do ticha aby prenechali posledné chvíle samotnému hlasu.
Tých tridsať minút pri každom počúvaní uplynie ako voda a mne nezostáva nič iné, ako opätovne stlačiť play. MY DYING BRIDE ma totiž spoľahlivo chytili do svojich osídiel, presne tak, ako sa im to podarilo už toľkokrát v minulosti. A ja som im za to neskonale vďačný...
„Bacchus drowns more men than Neptune
And I put my name among them
I hate everything around me
But I want to carry you back to Heaven“
