Prišiel čas posvietiť si na jednu z najlepších slovenských nahrávok uplynulého roku. Nedávno démonické stvorenie AEON WINDS vyspovedal kolega Victimer, teraz máme česť s ich debutovým počinom. Na slovenské kapely je na Morteme odborníkom Dagon (resp. Dalihrob), no tentoraz sa recenzie zhostil Stygian. Je pravdou, že tento album vyšiel pred rokom a pol, no jeho kvality ma prinútili o ňom napísať zopár viet.
Som rád, že sa tejto platne zatiaľ nikto v redakcii nezhostil. Ak mám pravdu povedať, o existencii plnohodnotného albumu naozaj sľubného komba spod malebných slovenských hôr som sa dozvedel až pri príprave spomínaného rozhovoru a po jeho vypočutí som zostal veľmi milo prekvapený. Dovtedy som túto hordu mal zafixovanú skôr ako projekt, zaoberajúci sa ambientnejšou formou black metalu. Z veľkého omylu ma nevyviedli ani tajomné tóny intra „Through the Gates of Dying Memories“ a na rozpakoch som zostal aj pri druhom (!) intre „When the Dead Take Our Lives“. Aj keď musím poznamenať, že pri druhej položke som zbystril sluch, vzhľadom k tomu, že som mal možnosť vypočuť si veľmi pútavé ambientné melódie. Do tretice hudobníci pália ostrými nábojmi a pieseň „Vládci hôr“ je rýdzim black metalovým odzemkom, tak ako sa na slovenských junákov patrí.
Vynikajúca melodika povyšuje „Vládcov hôr“ medzi ľahko zapamätateľné, no zároveň kompozične pestré skladby, ktoré sa v budúcnosti majú šancu stať tuzemskou klasikou. Protiváhou je hneď nasledujúci track „Aeons of Crime“, ktorý predstavuje viac než zaujímavú ukážku umeleckého ženského vokálu. Zo snívania ma vytrhli tŕnisté akordy „Thorns of Destiny“ a ako som to celé tak pozorne počúval, v polovici piesne prichádza stíšenie a z neho znenazdajky (a zlovestne) vyskočí totálny „worship“ quorthonovského rukopisu - tak staromilsky jedovatý riff som veru nečakal. Vynikajúce spestrenie! Polovicu albumu máme za sebou a čo čert nechcel, takmer identická dramaturgia číha na ucho nepripraveného poslucháča aj na strane druhej. V praxi to znamená dve plnohodnotné kompozície (jedna z nich je coverom od Burzum) a tri ambientné „ploužáky“. Black metalovo ladený čitateľ zrejme nebude mať dôvod na radosť, pretože toho ambientu je tu naozaj viac než dosť, no keďže mám rovnako v obľube obidva žánre, nemám s tým žiadny problém.
Z názvu mi rovnako nie je jasné, ktoré entity zostanú naveky umlčané a pretože sa v poslednom čase akosi nerád hrabem v textoch, ani po tom pátrať nebudem. Tento nedostatok plne vyvažuje hudobná náplň a poetický názov albumu je vďaka nej umocnený. „Nechcená pravda“ vo mne prebudila záhadné živočíšne pudy, driemajúce a čakajúce na ten pravý okamih. Kapela sa razantne domáha práva na existenciu medzi staršími predátormi tunajšieho podzemia a dôkazom sú slovenské texty, pasujúce do zúrivých melódií, hoci im nie je veľmi rozumieť. Atmosféru kozmických hlbín evokujú záhadné klávesové zvuky a ako to už v tomto žánri býva dobrým zvykom, z extrému sa človek dostáva ešte do väčšieho (alebo opačného). V tomto prípade mám na mysli akustické party „On The Way to Oblivion“, ktoré moju dušu naplnili pocitom spolupatričnosti k minulosti, nech by to boli celé eóny vekov, časy osvietenstva alebo nedávnej studenej vojny.
Je obdivuhodné, že sa členovia kapely (Svarthen, Namtar, Morhen a Askold) snažia byť originálni. Zatiaľ im to celkom nejde, každopádne sú na dobrej ceste zanechať na scéne nezmazateľnú stopu. Predovšetkým by som odporučil vylepšiť produkciu, venovať sa spájaniu ambientných a blackmetalových plôch do jedného súvislého celku a komponovať riffy trošku netradičnejším spôsobom. Na druhej strane oceňujem slovenské texty, klávesové zvuky, podmanivé melódie a tvorbu magickej atmosféry, ktorá v dnešných časoch nebýva zvykom tak, ako povedzme pred 15 rokmi. Neutíchajúce nasadenie a energia sú tiež oceniteľné zložky tohto albumu. Ako perličku by som spomenul cover verziu „Black Spell of Destruction“, poňatú s veľkou úctou k originálu, ale i s pečaťou, typickou svojráznym umelcom, o ktorých v BM určite nie je núdza. Netreba pripomínať, odkiaľ vanú vetry inšpirácie a aj keď Vikernes tvrdí, že sa týmto štýlom hudby (a života) dočasne presýtil, nemusí to v prípade AEON WINDS nič znamenať. Ešte raz a zrozumiteľne chcem zložiť tejto kapele poklonu, pretože je na dobrej ceste. A ak tomu bude osud naklonený, možno ju uvidím naživo na prelome augusta a septembra v rámci festivalu Noc besov VII v Banskej Bystrici.
Aj keď má banda AEON WINDS celú kariéru ešte len pred sebou, už teraz patrí medzi to lepšie, čo sa na slovenskej scéne pohybuje. Ich hudba je priebojná a nápaditá, nechýba jej energia a podmanivá melodika, má určitú koncepčnosť a zanecháva v srdci znepokojenie i naplnenie. Teší ma, že si túto hudbu môžem púšťať dookola a mám z nej dobrý pocit. A nakoniec som veľmi rád, že táto kapela pochádza zo Slovenska.
