Posledne slová recenzenta: „Daj mi to recenzovať len ak je to poriadne ujeté“. Načo som sa to vlastne pýtal? Veď to bolo vopred jasné. Chcel som však vedieť kam sa jednočlenné komando Vaerohn za tých pár rokov dostalo. A to mi medzi rokmi 2010 a 2013 ušiel dlhohrajúci album „Ceci este de la Musique“, mimochodom s fenomenálnym cover artom. Vypočul som novinku. Je to dobré, ale chce to čas. Odložil som. Na letné dni sa to vôbec nehodí. Prešlo pár mesiacov a ja som sa rozhodol CD oprášiť a priblížiť vám ho aspoň prostredníctvom tejto recenzie. Bola by to škoda, keby ušlo pozornosti priaznivcom estetických šialeností.
Zavrite sa doma, opite sa a počúvajte! Zahoďte telefón do hajzlu, treba k tomu náležitý pokoj. Aj taký mizantrop ako Vaerohn si našiel svojich kamošov. Tých z obalu. Mŕtvi hudobníci na špagátikoch, ktorých ovláda zrejme sám On. A hneď aj spustia doprovod k úvodnému „príhovoru“ v štýle: „blablablabla monsieur Nikolas Sarkózy. Ueeeeeej!“. Žeby politická vsuvka? Keby sme tak vedeli niečo po francúzsky. Načo. Zvyšok albumu je aj tak absolútne nezrozumiteľný. Mal som namysli vokál. Každopádne je tu dobrá správa. Vaerohn už našťastie upustil od samovražedného škrekotania a „Nom D’une Pipe“ je z väčšiny nabručaný hrubším hlasom, preskakujúcim často do pokusu o čisto-špinavé spievanie. Nemôžem si pomôcť, ale každý album PENSÉES NOCTURNES mi prišiel nafrázovaný pomerne náhodne. Vôbec mi to nevadí. Navyše si na to postupne zvykám a nasakujem atmosférou tmavého, páchnuceho baru. Smradu z cigár a vôňu vína. Pred vami v onom bare stoja spomínané bábky a predvádzajú úžasný kabaret. Poriadne po francúzsky. So všetkým, čo k tomu patrí, so svojou rádoby noblesou a dekadenciou zároveň, ukrytou pod pompéznym odevom. „A votre santé!“ A veruže je to početná ožralecká cházka. Sú rozlezení po celom bare. Nástrojov je neúrekom a gitary, tie disonantné gitary škrípu, ako presušené víno medzi zubami, ktorého chuť si nevychutnáte hneď, ale až po prehltnutí. A vtedy vám to docvakne. Chcete ďalší dúšok. So všetkým možným. Aj s tými akordeónmi, klarinetmi a ja neviem ešte akými kombináciami žánrov/nástrojov/výkrikov. Heslo znie: „čím bizarnejšie, tým lepšie“. Chcete z každého rožka troška. Chcete to pomiešať v jednom veľkom hrnci a naliať si to do bachora. Chcete tam aj kúsok toho prekliateho metalu, ale žiadne priamočiarosti. Chcete „Nom D’une Pipe“.
Pokojne si k francúzskym bizarnostiam dopíšte aj PENSÉES NOCTURNES. Teda pokiaľ ho tam už dávno nemáte. Od neoklasických vecí sa upustilo a primiešalo sa mnoho iných žánrov. Metal je však prítomný naďalej. A to vo veľmi sofistikovanej podobe. Autor vyzrel skladateľsky a prišiel so svojím zatiaľ najlepším albumom. Povinnosť pre všetkých fanúšikov „ujetostí“. Skvelé.
K recenzi poskytl: Les Acteurs de l'Ombre Productions
