Preludium: A solis ortu usque ad occasum.
„This is the final chapter of DARK AGES (2004-2012)“.
Tak presne tieto slová na vás čakajú, keď sa pozriete na zadnú stranu štvrtého a žiaľ i posledného ambientného albumu Romana Saenka, ktorého meno už dávno prekročilo hranice rodnej Ukrajiny. Je až zarážajúce, s akou kadenciou dokáže tento hudobník chrliť neustále svoje nové hudobné vízie zakliate v zástupoch svojich projektov. No táto zdanlivo nevyčerpateľná studnica predsa len nie je až taká bezodná. Veď si stačí pripomenúť posledné dve dosky vlajkovej lode Drudkh a isté pochybnosti sa hneď objavia samé.
V prípade zachytenia jeho ambientných posolstiev je však situácia predsa len trochu iná. Tu akoby si predsa len dával na čas a nechal svoje nápady dozrieť, alebo to bolo tak, že sa k nim vracal sporadicky a jednotlivé opusy stvoril v náhlom výbuchu neuchopiteľnej kreativity? Buď ako buď, dielo „Rabble, Whores, Usurers“ prestavuje ich Pečať.
Interludium: Cuius regio, eius religio
DARK AGES pre mňa nikdy nepredstavovali zástupcu ambientu v skutočnom zmysle slova. Skôr som ich vnímal ako prostriedok na vykreslenie určitej Etapy. Etapy, ktorej napriek ťaživému tieňu všadeprítomného Kríža nemožno uprieť istú osudovú príťažlivosť. A presne toto sa Romanovi prostredníctvom Temných vekov podarilo takmer dokonale. Vždy tými istými pomerne striktne ohraničenými výrazovými prostriedkami a pritom vždy tak inak. Kým „Twilight Of Europe“ priniesol pohľad na Stredovek ako celok, druhá kapitola „A Chronice Of The Plague“ sa zhodne so svojim názvom naň pozrela skrz kalné oči Čiernej smrti, aby nás následne „The Tractatus De Hereticis Et Sortilegiis“ uzavrelo za chladné múry kláštorných ciel.
A čo potom „Rabble, Whores, Usurers“? V mojich očiach prináša to, čo sa nad predošlými dielami vznášalo kdesi v pozadí. Vykúpenie a zmierenie sa so sebou samým v hodine Smrti. Je až zarážajúce, akou emotívnou záležitosťou dokážu DARK AGES byť na samotnom Konci. A pritom sa tentoraz pracuje s ešte väčším minimom prostriedkov ako tomu bolo v minulosti. Jednotlivé stopy predstavujú iba určitú zvukovú kulisu k vlastným myšlienkam. Kulisu oprostenú od akýchkoľvek melódií a blížiacu sa až k meditatívnym náladám. „Rabble, Whores, Usurers“ nie je možné rozpitvávať na menšie časti a podrobné detaily, pretože tým by sa vlastne vytratilo celé to kúzlo. Ale predsa len, ak by bolo treba naozaj nejaké to prirovnanie, ako prvé, čo mi napadne, sú podobné snahy pod hlavičkou božských Ulver. Avšak tá podoba je skôr iba tušená a v žiadnom prípade by som za tým nehľadal nejaký hlbší súvis.
Novinku DARK AGES počúvam zas a znovu a rád sa nechávam unášať hlbšie a hlbšie do jej opojného a snového vnútra. Táto finálna podoba Romanovej predstavy dávno zašlých čias je tak vzácne vyrovnaná a pevne zomknutá, až to berie dych. Vnímam ho ako hudobné zhmotnenie márnosti života.
Postludium: Attingere caelum digito
Nech robíš čo robíš, ruka smrti ťa aj tak raz dostihne a zahalí ťa svojim karmínovým rubášom. Snáď potom dôjdeš k spočinutiu v pokojnom oceáne Večnosti.
A presne tak sa k nám prihovára DARK AGES prostredníctvom „Rabble, Whores, Usurers“. Definitívne najemotívnejšie, definitívne najucelenejšie a definitívne naposledy.
