Skladám hold osobnostiam, ktoré si sami prekliesnili cestu čiernymi bridlicami podzemia a nechcú sa za žiadnu cenu poddať nepriazni osudu. Ľuďom, ktorí sa opierajú o vlastnú minulosť a nehľadiac na trendy si pomaly a isto okolo seba budujú kult. Umelcom, ktorí nedajú dopustiť na epicko-monumentálny aspekt hudby.
Rob Darken patrí medzi desiatku vyvolených, ktorým zhltnem všetko, aj keby išlo o neviem aký nepodarok. Tradicionalizmus sa musí zveľaďovať niekedy aj za cenu toho, že nie vždy všetko vyjde na 100 percent. Pretože ak v časoch najväčšej slávy držali GRAVELAND žezlo lídrov, v rokoch 2003 - 2009 to ideálne nevyzeralo. Medzi klenoty sa zamiešali priemerné záležitosti, na vyváženosť jednotlivých albumov nebolo možné ani len pomyslieť. Problém nerozlúskol ani predposledný, podotýkam nadpriemerný, zásek z roku 2012 „Pamięć i przeznaczenie“. Verejnosť si však na danú, v podstate bezvýchodiskovú, situáciu zvykla a preto ju nemôže prekvapiť, že obrnený Poliak si asi ťažko vydobyje niekdajšie elitné postavenie. Každopádne jeho novinku, tentoraz naspievanú v jazyku anglickom, sa oplatí počuť. Minimálne trikrát, ešte predtým, než sa vynesie finálny ortieľ.
To, že niekomu názov môže evokovať legendárny opus „Twilight of the Gods“, je podľa mňa zhodou okolností (komu by sa zakaždým chcelo vymýšľať nové a originálne slovné spojenia?) a výsledkom dlhoročných skúseností v tvrdo vydretom fachu. Ani samotný obal platne nehýri inovačnými postupmi, nehovoriac o textoch, ku ktorým tiež treba pristupovať s rezervou. Čo sa týka hudby, situácia je podobná, ale nájdu sa tu predsa len isté zaujímavosti. Treba povedať, že odpočinok kapele po vydaní „Spears of Heaven“ jednoznačne prospel. Hudobná náplň nie je jednotvárna a mňa osobne veľmi potešila variabilnejšia štruktúra jednotlivých skladieb. Darken sa to nebojí, teda aspoň nakoľko mu bicí automat dovolí, poriadne rozbaliť a v „krkolomnom“ tempe sú jeho nápady svižné a muzikálne vyspelé. Darí sa im zaujať a upevniť celú, zväčša pagan metalovú, hradbu natoľko, že si nejeden fanúšik možno vybaví spomienku na rozhovor z dávnych čias, kedy sa Rob oháňal (trochu úsmevnou) nenávisťou k black metalu. Tomuto tvrdeniu chcel prispôsobiť celú svoju tvorbu, našťastie išlo len o plané sľuby. Čiernu pýchu si človek nevyženie z hlavy len tak ľahko.
Napriek uvedenému je väčšina z nás samozrejme zvedavá na majestátne rytmy, pochodové hymny a epické chorály. Tie našťastie nevyzneli vôbec zle, obzvlášť majstrovsky si muzikant poradil s atmosférou platne. Preplnená archaickými výrazovými prostriedkami, pripomínajúca vŕzganie rozbitého korábu, vznešená, oslavujúca čosi, čo už dávno zaniklo... môže si milovník GRAVELAND priať viac? Zvuk je vypreparovaný z lisu druhotných surovín, naturalizmus zostáva jednou z podstatných čŕt. Na druhej strane počujem, že „železnému“ hrdinovi odniekiaľ vanie do plachiet čerstvý vietor. Hudba je dôraznejšia než pred štyrmi - piatimi rokmi, je tu pár veľmi vydarených prechodov, aj nápadov je viac, pretože napr. taká „Red Polaris“ nie je v žiadnom prípade deväť minút trvajúce plieskanie mokrej handry o pochrómované zábradlie. Monotónnosť sa nepodarilo vytesniť úplne, ale je to veľmi záživné počúvanie. Až vo mne povstáva myšlienka, že ten „wotanizmus“ má čosi do seba. Pravda, vrcholných diel sa v Robovom podaní zrejme nedočkáme, ale ani tento nastúpený smer by nemusel mať negatívne ohlasy. Treba sa naň len vedieť správne naladiť a zážitky sa dostavia. Nemusím pripomínať, že si k platni môžete otvoriť aj peknú knižku a zalistovať na stranách, venovaných lužickým Srbom, Teutónom, Gepidom, Vislanom, Pečenehom, Sikulom, a trebárs i Avarom...
Rob Darken sa dostáva do pozície, z ktorej nemôže veliť početnému komandu nástupníkov, ale môže si dovoliť stáť trochu v ústraní s hlavou vztýčenou a mysľou „planúcou“. Trinásty zárez neprináša žiadne prevratné novinky, ale v srdciach fanúšikov zostáva kapela zapísaná ako nevyvrátiteľný kult, ktorý sa za každých okolností oplatí počuť, obhajovať a uctievať. Ak neviete, kde hľadať stratenú pohanskú pýchu, obráťte sa na GRAVELAND.
