Ambient, ako druh umenia tvoriaceho podstatnú časť rubriky „Obscure Space“ je presne tá zložka nekonečne variabilného a neskutočne premenlivého hudobného spektra, ktorá si doteraz (v porovnaní s ostatnými žánrami) akosi nenašla svoje pevné miesto a zázemie na poli domácej scény. A je to určite veľká škoda, pretože podľa môjho názoru je ambient presne tým umeleckým hudobným smerom, v ktorom sa dá objaviť absolútna žánrová nespútanosť, variabilita a neuchopiteľnosť. A mnohé vskutku bizarné nahrávky z tohto ranku mi dávajú zaručene za pravdu.
Jednou z tých vzácnych výnimiek, ktoré sa predsa len vymykajú môjmu predchádzajúcemu tvrdeniu je aj česká dvojica ukrývajúca sa pod mnohovýznamovým menom DRUHÁ SMRT, ktorá moje sluchovody oblažila čerstvou kolekciou ukrývajúcou sa pod názvom „Ukhulth“. A navzdory tomu, že tento druh hudby už svojim spôsobom vlastnej tvorby predurčuje k tomu, že vo väčšine prípadov nebýva šírený formou fyzického nosiča, práve „Ukhulth“ je výnimkou. O naozaj vkusný digipack sa postarala firma Sombre Soniks a to spôsobom vskutku jedinečným. Booklet obsahuje jednoduché, no napriek tomu neuveriteľne sugestívne fotografie, podnecujúce dostatočným spôsobom poslucháčovu myseľ. A jediný môj nesúhlas patrí titulnému coveru, ktorý je vyvedený síce zaujímavým, no k celkovej nálade albumu sa nie príliš hodiacim motívom.
DRUHÁ SMRT bol až do tohto nášho prvého kontaktu pre mňa pojmom dokonale neznámym, no to, čo spomínaná dvojica predviedla v piatich položkách tohto 43 minútového monolitu, je vec naozaj hodná pozornosti. Pomalé, depresívne a smrteľne monotónne prívaly toho najpravovernejšieho ambientu sa na vás budú počas celej hracej doby valiť v dávkach vskutku nepredstaviteľných. A to, že je „Ukhulth“ rozdelený do piatich častí neznamená vôbec nič, pretože jednotlivé stopy sa prelievajú jedna do druhej v takmer nezmenených vlnách. Zmar a čierno-čierna Temnota sú presne tie motívy, ktoré sú za použitia naozaj minima výrazových prostriedkov takmer hmatateľné a všadeprítomné. No to, čím je DRUHÁ SMRT naozaj výnimočná, je (napriek svojej monotónnej jednoduchosti) majstrovská výstavba tejto kolekcie s dokonale načasovaným vnútorným gradovaním, ktoré nedovolí, aby pri svojej trištvrte hodinovej dĺžke prenechala čo i len na chvíľku priestor pre náznaky nudy. No nie je to ten typ melodického ambientu s príchuťou rozprávkových soundtrackov, ktorými sa zviditeľnil nórsky troll Mortiis. Toto je vskutku cesta hlbokými prívalmi depresie, kde sa o nejakú nosnú melódiu nebudete mať možnosť oprieť ani na sekundu. V tomto nekonečnom samovražednom prúde síce občas prebleskne nebadané čierne svetlo v podobe odovzdaného a apatického vokálu, vrhajúceho vašu myseľ do stále hlbších kobiek vlastného podvedomia. Ak by som však mal „Ukhulth“ predsa len k niečomu prirovnať, najčastejšie ma napadá Tvmvlvs Seraphim a ich doska „Centenarians´ Divine Lvnacy“, ktorá vo mne dokáže navodiť až bolestne podobné pocity z celkového vyznenia, či zopár pasáží, ktoré naozaj veľmi vzdialene pripomenú elektronickú éru Beherit zachytenú na opuse „Electric Doom Synthesis“. Podobne vzdialeným priblížením by snáď ešte mohla byť dvojica albumov Cold Womb Descent.
Ako teda vlastne zhodnotiť podobné zápisky z hĺbky zmučenej umelcovej duše? A ide to vôbec? Ide, no je to vec silne individuálna. No nevýhodou podobne vzácnych kolekcií je, že na rozdiel od iných si ju nemôžete vypočuť hocikedy. Na to je potrebná tá správna súhra viacerých okolností. No až takáto doba nastane a vy podľahnete volaniu Druhej Smrti, bude to zážitok z kategórie nezabudnuteľných.
K recenzi zaslali: Druhá Smrt
