Tak, konečne sme sa dočkali. Trvalo to celé jedno desaťročie, kým nás ALGOR oblažili pokračovaním viac než úspešného a nečakane kvalitného debutu „Úder pohanského hnevu“, ktorý opantal svojim posolstvom nejednu čiernu dušu. No desať zím je naozaj dosť dlhá doba, počas ktorej môže celkom poľahky upadnúť aj tá najznámejšia chiméra do zradného šedého pohyblivého piesku Zabudnutia. No všetky tieto úvahy a obavy sú našťastie zaplašené s príchodom nového lexikónu zatitulovaného „Hierofánia“.
„Sme pohlcovaní časom nie preto, že žijeme v čase
Ale preto, že veríme v skutočnosť času
A kvôli tomu zabúdame na večnosť,
Alebo ňou opovrhujeme“
Ako teda zhodnotiť to, čo sa skrýva pod snehobielym obalom zdobiacim logo kapely jednoducho, ale dokonale funkčne vyvedeného digipacku? Čo prináša ALGOR počas takmer hodiny trvajúcej hracej doby? Kto by čakal priame a nezmenené pokračovanie debutu pod znakom blackovej rýdzosti bude sklamaný. No dopredu musím povedať, že „Hierofánia“ sa odvďačí mierou vrchovatou nechávajúc poľahky zabudnúť na dávny Pohanský hnev. Jasnejšie budú mať tí z vás, komu neušlo dva roky staré splitko s Ruin Of Hedonism. Všetky tri skladby („V krajine živicových sĺz“, „Lesovik“ a „Za onoho času“) sú totiž prítomné v plnej kráse aj na aktuálnej novinke. No ak by si niekto myslel, že na základe spomínaného splitka má dvojicu Aldarona a Slavfista dokonale prečítanú razom zistí svoj omyl. ALGOR na novom opuse začne postupne, tak trochu hell awaitovsky, majestátnym inštrumentálnym úvodom „...A posvätno sa prejavuje“, ktorý poslucháča uvedie do deja. Osobne považujem takýto vstup bez prítomnosti Aldaronovho hlasu za vskutku vydarený. A potom... ako opísať to, čo sa deje s príchodom už spomínanej a známej „V krajine živicových sĺz“? Nekonečný oslepujúci výbuch podmanivej hudobnej extáze s mohutným dotykom geniality? Márnosť nad márnosť, v konfrontácií s „Hierofániou“ sú všetky moje slová krátke. Áno, ALGOR stále operujú v mantineloch klasického black metalu, ale tieto okovy sú pre dvojicu temných Elfov už dávno priúzke a každým krokom sa vymaňujú z jeho železných okov. Doska vás dokáže vtiahnuť svojim strhujúcim dejom do svojich osídiel poľahky od prvej chvíle a vám nezostáva nič iné, ako s úžasom vnímať neustále sa meniace nálady a melódie, ktoré sa miestami menia možno až príliš nečakane a tak trochu násilne. No tento nepatrný a v mojich očiach naozaj jediný nedostatok je znova a znova poľahky prevalcovaný prebytkom neutíchajúcej invencie.
Chvíľami na vás „Hierofánia“ útočí nekompromisnou a rýchlou metalovou Černotou, aby vzápätí okúzlila melódiou ako z iného sveta. A práve tie soundrackovo podmanivé zvukomalebné steny spôsobujú, že novinku počúvam dookola a nedokážem sa z jej ponurej krásy vymaniť už celé týždne. Chvíľami ALGOR ukáže svoju zasnenú, melancholicky zadumanú tvár („Lesovik“ či „Svet v zrkadlách“), aby vzápätí zaútočil s desivou majestátnosťou, šíriac tak svojim omamným dychom nesmrteľné posolstvo obtierajúce sa zľahka o zabudnuté dávne majstrovstvo severského Cisára („Mysterium tremendum“). A keď v úvode siedmej „Pád do dejín“ zaznejú tóny prinášajúce pach nenávratnej grunge scény, mení sa tento risk v rukách ALGOR na čierne zlato. Vyzdvihnúť jednu jedinú skladbu nad zvyšok a doporučiť tak poslucháčovi osamelú skrátenú vzorku, ktorá by novinku dokonale charakterizovala, je však nad ľudské možnosti. „Hierofánia“ je totiž tak neskonale vyváženým konceptom, že násilné vytrhnutie jedného drahokamu by poľahky zničilo celé jeho podmanivé, no krehké čaro. A príbeh končí s tikotom hodín odpočítavajúcich ľudskú bezvýznamnosť v záverečnej časti tohto veľkolepého rozprávania „Za onoho času“, ktoré prináša takmer až pink floydovské vesmírne skľudnenie a uzatvára tak pomyselný kruh návratom na jeho inštrumentálny začiatok. Podobný a rovnako skvelo fungujúci postup použili prostredníctvom nie až tak odlišného songu „Біла вежа“ Nokturnal Mortum na ich manifeste „Голос сталі“. Príbeh teda končí, ale CD ešte nie. To na samotný záver prináša bonusovú skladbu „K lesným chrámom“ prostredníctvom ktorej sa ALGOR rozlúči v tom najrýchlejšom tempe.
„Veľká kozmická ilúzia je hierofániou“
Pôvodne som si myslel, že k „Hierofánií“ budem pristupovať štandardne, ako k väčšine nahrávok a hľadať v nej klady a zápory a pátrať po odrobinkách v podobe drobných nedokonalostí, či jemných hudobníckych fines. No už pri prvom stretnutí som bol uchvátený tým neskonalým čarom natoľko, že som sa s radosťou nechal uniesť do vnútra tohto nádherného dobrodružstva a neustále si vychutnávam krásy tých dávno stratených obrazov vlastnej minulosti, ktoré sú už nenávratne preč, no ktoré dokáže poľahky v mojej mysli oživiť práve ALGOR prostredníctvom úchvatnej a dychberúcej symfónie pod menom „Hierofánia“...
