Kto by nemal s rokom 1996 spojené samé príjemné spomienky? „Demokratizácia“ Slovenska v plnom prúde, o terorizme sa ľudia dozvedali len zo správ prvej tunajšej súkromnej televízie, mafia sa snažila „chrániť“ ľudí, no fungovalo tu i množstvo tlačených fanzinov a podzemím sa rozliehalo hrozivé dunenie rodiacej sa black metalovej scény.
Susedné Poľsko bolo vtedy o pár krokov vpredu (Graveland, North, Behemoth), navyše svoje debuty práve vydávali Arkona, Mastiphal, Lux Occulta, a ďalší. Medzi tých ďalších pribudla i wroclavská formácia THY WORSHIPER. Ich prvotina „Popiól (Introibo ad Altare Dei)“ predstavovala kvalitný prírastok do čestnej vitrínky tamojších hrdinov a fanúšikovia právom očakávali, že nepôjde len o jednorazovú záležitosť. Táto domnienka sa našťastie nenaplnila, no čakanie na plnohodnotného nasledovníka sa pretiahlo na neuveriteľných 9 rokov. Ako to už býva zvykom, kapela zmenila prístup k hudbe, hrany sa zaoblili, agresivita ustúpila do úzadia a aby toho nebolo málo, album „Signum“ si museli hudobníci v roku 2005 vydať sami. Po jeho emisii sa scenár znovu opakoval, iba s tým rozdielom, že odmlka sa tentoraz skrátila na 8 rokov. Maličkou náplasťou sa stala demonahrávka „Opowieść jednej nocy“ z roku 2011 (gitarista Dariusz mi dodnes nedoručil odpovede na moje otázky spred dvoch rokov), ale skutočným zadosťučinením je až decembrová novinka „Czarna dzika czerwień“.
Už od úvodných tónov skladby „Piach“ s krákaním havranov, clivým kontrabasom a ženským vokálom mi bolo jasné, že Poliaci sa ešte viac než minule utvrdili v presvedčení, že čarovné slovíčka „neo-folk“ a „world music“ sa stali nedeliteľnou súčasťou ich života. Keď sa skladba po troch minútach rozbehne, udrie vám do uší rušivý zvuk perkusného bonga, ale ten prestanete po chvíľke registrovať. Úplne vás pohltí čosi celkom iné: originálny súzvuk dvoch gitár, mohutného spevu a rôznych „prírodných“ zvukov. Trochu rušivo pôsobia aj občasné post-rockové stupnice (skladba „Zniwa“), ktoré môžu byť len dielom náhody, no keď sa mieša koktejl, zvyknú sa doň dostať aj neželané prísady. Ľudové nástroje a šamanské odriekavanie vokalistky Anny Malarz by si zaslúžili samostatný odsek, rovnako ako kratučké bonbóniky „Drzewa“ a „Na pohybel“. Človek aj napriek značnej melanchólii tejto hudby nemôže pri počúvaní zostať smutný, pretože v tomto prípade žiadni uplakanci nebudú ušetrení železnému ostriu kopije.
Rozhodne najviac poteší fakt, že táto platňa má ďaleko od skočných spievaniek a že sa vymyká tradičným postupom dávno kompromitovaného žánru (pagan/folk metal). Mňa si THY WORSHIPER totálne podmanili hneď druhou vecou „Czarny“ a do konca zostávalo ešte 7 položiek. Ich obsah je bez preháňania ukážkovým príkladom toho, ako má znieť pohansky ladený, inteligentný, prepracovaný a decentne extrémny „neo-folk metal“. Je počuť, že kapela neponecháva nič náhode, no zároveň máte pocit, že táto hudba je maximálne živelná a prírodne spontánna. Mám pocit, že hudobníci sa ocitli kdesi uprostred medzi geniálnymi Rumunmi Dordeduh a menej talentovanými SSOGE, ktorí by sa mohli u Poliakov všeličomu priučiť. Ako skrotiť živly, neklesnúť medzi priemer, vystavať pútavú štruktúru skladby. Medzi západnými Slovanmi sa objavil ďalší skvost, vyvolávajúci obraz ľudí, krepčiacich na čerstvo navŕšených mohylách.
Aj keď viem, že najbližší album sa týmto vynikajúcim hudobníkom nepodarí vydať skôr než v ďalšom desaťročí, rád by som si naň počkal, aby som sa mohol znovu tešiť z odkazu predkov v jemnej, „nezboostrovanej“ podobe. Nebyť neželaných zvukov (perkusie, nálady post-rocku) a strácania dychu v istých pasážach, pridal by som ešte polbod. Napriek tomu sa teším, že mi tento utajený album neušiel a že THY WORSHIPER nepodľahli rozkladu. Ich životaschopnosť a originalita môžu iným kapelám poslúžiť ako vzor.
