„No visions, no breath, no future.
Depressed, lost and alone, like the night before“
Sú také kapely. Pozná to určite každý z nás. Skupiny, ktoré prirastú k srdcu o poznanie viac, ako ostatné a táto príťažlivosť nemusí byť nutne podložená logickými pohnútkami, akými sú nespochybniteľná kvalita hudobnej produkcie (prioritne), alebo výpočet tu viac, tu menej významných protagonistov s bohatou muzikantskou minulosťou. Nie. Občas sa táto obľúbenosť vymyká akýmkoľvek na prvý pohľad viditeľným dôvodom. U mňa je jednou z takýchto „záhadných“ kapiel bezpochyby aj dánska pätica HEXIS, ktorá rozhodne patrí do vyššie spomínanej kategórie. No nepýtajte sa ma prečo. S ich produkciou som sa doteraz stretol iba prostredníctvom EP „XI“, ktoré na mňa pôsobilo podobne ako novinka. Pikantnosť a zdanlivú nelogickosť tejto náklonnosti zvýrazňuje fakt, že HEXIS produkuje mix black metalu a hardcoru, teda kombináciu, ktorá ma za normálnych okolností obchádza obrovským oblúkom. No v prípade „Abalam“ funguje takmer dokonale.
„Worn out, destroyed. Praying for your life, praying for your future
But there is no mercy, absorbed by darkness and left in misery“
Áno, HEXIS produkuje mix blacku a hardcoru. Fakt, ktorý je v prípade ich priblíženia najpodstatnejší a ktorý opisuje ich snaženie absolútne výstižne. „Abalam“ prináša na ploche iba o kúsok presahujúcej 26 minút hneď dvanásť trackov, ktorých údernosť a priamočiarosť nezvýrazňuje iba agresívny zvuk, ktorý je však viac ako zvukom skôr hlukom (teda ďalšia zo záležitostí, ktoré by som na „klasickej“ nahrávke toleroval iba s veľkými ťažkosťami, ak vôbec). No v tomto prípade to prekvapivo slúži v prospech veci. Frustrácia, hnev, sklamanie a nezmierna agresivita prameniaca z nekonečných depresií, to sú presne tie pocity, ktoré títo Dáni skrze ich dlhohrajúci debut prinášajú. Hudba a lyrika dotýkajúca sa najhlbšieho dna ľudských prehier podtrhnutá a nekonečne zvýraznená zdanlivo nikdy nekončiacimi zvukovými stenami. Asi takto by sa v krátkosti dal charakterizovať „Abalam“. Údernosť tejto záležitosti ešte zvýrazňujú krátke, vždy jednoslovné názvy jednotlivých songov, ktoré svojou strohosťou podtrhujú vyššie povedané.
No napriek tomu by som tento album nevnímal ako súbor tuctu agresívnych a nátlakových krátkych songov. „Abalam“ na mňa pôsobí skôr ako jednoliata, pevne a nedeliteľne zomknutá symfónia o dvoch dejstvách spojená navzájom krátkym intermezzom. V praxi to znamená asi toľko, že po úvodných a naozaj nekonečne ničiacich kusoch, počínajúc úvodnou „Faciem“ a končiac piatou v poradí „Sequax“, príde zdanlivé uvoľnenie v podobe akejsi hardcore industriálnej vložky „Supplex“ voľne nadväzujúcej na titulnú inštrumentálnu „Abalam“. No táto dvojtracková prestávka po troch minútach končí a HEXIS nastupuje na ďalšiu šichtu začínajúcu kusom „Immolabant“, aby sa skončila v prázdnote chaosu titulom „Neglexerunt“. Toto rozdelenie však neuvádzam náhodou. Naopak. Práve v dokonalom natrackovaní albumu vidím jednoznačne najsilnejšiu devízu, keď prvá časť pôsobí svojou intenzitou ako nečakaný a neodvratný dopad stotonového bucharu, aby zvyšok dosky pôsobil ako následok tohto strašlivého a smrteľného úderu.
„Abandoned, neglected, with your thoughts looming behind you
A life in misery, forever and ever“
Nie, naozaj nepatrí podobná hudobná kombinácia medzi tie, ktoré by som s potešením vyhľadával a ktoré by mi poskytovali dokonalý muzikálny pôžitok. Skôr sa podobným produkciám snažím vyhýbať. No občas predsa len príde deň, kedy potrebujem presne niečo takéto. A v týchto vzácnych chvíľach opakovane rád siaham po tom, čo ponúka práve HEXIS. No zároveň mám trochu obavy, aby s pribúdajúcim počtom nahrávok postupne nevyprchala tá pre mňa vzácna a jedinečná aróma čohosi nevšedného a svojim spôsobom jedinečného.
