„Imaginární starý poutník (vagus vetus) se prodírá cizím bludištěm a nic dobrého jej nečeká. Nevoní mu pokrok a hnusí si modernu všeho druhu, naslouchá aiolským harfám a zvukům postmortální flatulence. Útěchu nalézá v hédonických zážitcích přírodního původu. Výrazivo extrémního metalu, nakolik nám už připadá trapné a opotřebované, se tu dobře hodí k vyjádření naléhavosti témat.“
Preludium
(V polici válí se desek už pět, přestože hudební analfabet)
Tak a máme tu zase voľné hudobné zoskupenie sústredené okolo charizmatického Františka Štorma. Je obdivuhodné s akou vervou sa tento hudobný samorast vrhol po návratovom albume „Mantras“ do víru muzikálneho „brutálneho gýču“. Stačí sa pozrieť na diskografiu tohto pražského telesa za posledné dva roky, ktorá je vskutku bohatá. Dve dlhohrajúce dosky, jeden singel, dve splitká a naozaj výpravná a vyšperkovaná kolekcia prastarých demo nahrávok navrch. Naozaj obdivuhodná kolekcia na niekoho, kto sa ešte pred pár rokmi nevyjadroval o metalovej hudbe dvakrát pochvalne.
Interludium
(Fanoušku, bez těch zvířecích zvuků by to nešlo?)
Ešte sa ani nestačil usadiť prach na poslednom splitku BLMH 14 a MASTER´S HAMMER sú tu znova, tentoraz s nákladom čítajúcich rovných štrnásť zastávok. V ansábli tentoraz uviazli traja kumpáni (okrem duchovného vodcu celého diela Štorma, ešte Necrocock a Silenthell), aby prvý menovaný okrem hudobnej a lyrickej náplne vytvoril aj kompletnú (ako inak) grafickú podobu. Tá by rozhodne nemala tvoriť u žiadneho opusu ten najpodstatnejší prvok, no Pánovo Kladivo je aj v tomto smere natoľko špecifickým zoskupením, že je takmer povinnosťou spomenúť ho aspoň okrajovo. To, že sa jedná o MASTER´S HAMMER je zrejmé už pri prvom letmom pohľade. Motív starého pútnika ihneď prezradí spoľahlivo svojho autora, keďže Franta používa rukopis, ktorý si obľúbil už pri Konvích, aby ho naďalej rozvíjal (nielen) na ďalších už spomínaných hudobných miniatúrach, ale tiež na ilustráciách H.P. Lovecrafta. Síce zamrzí absencia erbového loga (a k aktuálnemu coveru by sa hodilo viac než kedy v minulosti), no jeho neprítomnosť dokonale vyváži vnútro bookletu naplnené množstvom pitoreskných postavičiek farbisto dokresľujúcich neuveriteľne plastické Štormove literárne obraty, na aké sme boli zvyknutí už v minulosti. A práve lyrika, teda presnejšie názvy songov vo mne nevyvolali zo začiatku príliš veľa dôvery. Predsa len, výrazy ako „Chrchel“, „Špacírka“, „Zvířecí zvuky“ či „Prďák“ vo mne evokovali niečo, čo by mohlo byť podobné návratovému počinu, „Mantras“, s ktorým som sa z nejakého dôvodu nenaladil na rovnakú vlnovú dĺžku a u mňa osobne predstavuje úplné dno diskografie pražských. Avšak našťastie (a zvlášť v prípade MASTER´S HAMMER), nič nie je také, aké sa zdá na prvý pohľad. Tak poďme na to.
Krátke zasvišťanie kompaktu a „Vagus Vetus“ sa uvedie vskutku nečakane. Niežeby skrz intro „αιολος I.“, Vládca vetra prinášal niečo neobyčajné, to nie. Ale svojou ambientnou povahou je to niečo, čo by som skôr čakal, že zaduje odkiaľsi z čierneho Severu. No potom už hlavné slovo preberie presne to, na čo sme zvyknutí minimálne z poslednej doby. Čo teda presne novinka ponúka? V krátkosti by som to zhrnul ako výber Pánovho Kladiva naprieč celou jeho históriou, na ktorú sa retrospektívne pozrieme skrz optiku Konví. Áno, hlavné ťažisko tkvie, vcelku predvídateľne, v postupoch, ktoré páni priniesli na ostatnej nahrávke. „Vagus Vetus“ na jednej strane síce neobsahuje tak jasný „hit“ ako tomu bolo v titulnej skladbe minulého opusu, no na druhej strane, ako celok je oveľa „spevnejší“ s dôrazom na nosné a ľahko si zapamätateľné melódie. A navyše má vo svojej zomknutosti viacej nakročené do vlastnej minulosti. Síce citeľne zamrzí prítomnosť živého bubeníka (tá strojovosť je miestami zjavná až príliš), no na druhú stranu poteší značný priestor, ktorý so svojimi kotlami tentoraz dostal Silenthell. Franta okrem tradičného „štormovského“ vokálu používa hojne aj čisté výrazivo, aby mu úspešne sekundoval svojimi éterickými nápevmi Necrocock. Ako bolo spomenuté, aktuálny opus nedisponuje žiadnym silným a prvoplánovým šlágrom a prvých pár posluchov sa jednotlivé položky zlievajú do jedného, síce pevného, ale nevybočujúceho celku. No tento nedostatok sa pomaly rozptýli s pribúdajúcim počtom vypočutí. Jednoducho povedané, doska neohromí hneď, ale svoje kúzlo odhaľuje postupne a jej farbitosť sa ukazuje po kúskoch. Áno, ťažisko tkvie naozaj v Konvích, no taká „Receptura“ by si svoje miesto kľudne našla aj na legendárnom Rituáli, či „Beedi“ alebo „Špacírka“, ktoré pripomenú okultnú auru dávnej Jilemnice. No „Vagus Vetus“ ide ešte ďalej, aby kusom „V aiolských harfách“ priblížil „Mantras“ a dokonca „Na kanibalských jatkách“ v ktorom zarezonuje bizarný projekt Airbrusher. A navyše nová foršňa prináša dokonalé skĺbenie textov a hudby. Mám na mysli hlavne song „Zvířecí zvuky“, ktorý sa vracia k pradávnym dobám nahrávania prvého dema a tento príbeh je dotváraný hudbou odhaľujúcou v sebe samotné korene pradávnych základov black-thrash metalu. A na záver mierny úlet „Nengemengelengem“ dávajúci spomenúť na mnohými preklínané Šlágry.
Postudium
(Ve jménu bezbranných minorit koukej se, hulváte, podrobit!)
MASTER´S HAMMER na svojej novinke neprináša nič, čo by tu už v ich podaní nezaznelo v minulosti. No tomu, čo nám prostredníctvom „Vagus Vetus“ ponúkajú rozhodne nechýba potrebná a veľká dávka kvality a ja jednoznačne nesúhlasím s hlasmi, ktoré hovoria o tom, že pokiaľ by sa nejednalo o Štorma, albumu by sa nedostávalo toľko pozornosti. To je možné, ale na kvalite by mu to neubralo ani náhodou. Čo by som však uvítal, to je menšia stávka na istotu do budúcnosti a trochu väčšia odvaha skúsiť ešte raz smer možno podobný tomu, ktorým sa Pánovo Kladivo vybralo v prípade Šlágrov. No napriek tomu sa určite jedná o najsilnejší zápis do diskografie od veľkého návratu „Mantras“.
