Dlho som rozmýšľal, ako pristúpiť k recenzii nového, v poradí už jedenástej radovky tohto (nielen) nórskeho fenoménu. Predsa len, v prípade Vikernesa sa jedná o natoľko kontroverznú osobnosť (sám som sa v prípade novej dosky stretol s kategorickým zamietnutím jedného nemenovaného distribútora, ktorý mi odmietol toto dielo sprostredkovať so slovami, že nebude podporovať teroristu), že veľakrát je hudba až na druhom mieste. A na druhej strane som nechcel prepadnúť volaniu bezpočetných Vagrových stúpencov a obdivovateľov, ktorí vidia za jeho muzikálnou produkciou oveľa viac, ako tam v skutočnosti je. Túto predstavu koniec koncov podporuje aj samotný autor, zdôrazňujúci v každom interview, že hudba samotná je iba jedným z prostriedkov približujúcim nám ostatným čriepky nekonečnej Vikernesovej múdrosti, ktorú dokáže pochopiť snáď iba on sám. Rozhodol som sa teda pozrieť sa na „The Ways Of Yore“ optikou hodnotiacou len a len hudobnú stránku veci. Poďme teda na to.
BURZUM na svojom najnovšom diele (tak ako tomu bolo už neraz v minulosti), operuje so silne emotívnymi a zároveň značne minimalistickými ambientnými náladami ukrývajúcimi zároveň vo svojom vnútri až nečakanú pestrofarebnosť. A hoci mám veľmi rád jeho štýlotvorné black metalové klenoty v celej ich podmanivo temnej kráse, práve ambientné vsuvky tvorili v mojich očiach vždy tie najžiarivejšie diamanty očarujúce svojou zlovestne príťažlivou krásou. Varg sa už zrejme definitívne (i keď v jeho prípade kto vie?) našiel v tejto klávesovej hudobnej odnoži a novinka nie je nepodobná poslednému snaženiu zatitulovanému „Sôl Austan, Mâni Vestan“. No povedať, že „The Ways Of Yore“ nie je ničím iným ako varením z vody vlastnej minulosti, by bolo značne zavádzajúce a klamlivé. Najnovší opus je síce miestami účelovo minimalistický do tej miery, že je to občas až na hrane, no zároveň ako celok pôsobí oveľa pestrejšie, aby v konečnom dôsledku pôsobil až nečakane kompaktne. Varg občas od ambientu zabrúsi kamsi k ritual music, aby na inom mieste („Lady In The Lake“, „The Coming Of Ettins“) až príliš operoval s postupmi, ktoré si osvojil pred mnohými rokmi ďalší štýlotvorný vizionár Mortiis. No za najsilnejšiu devízu novinky považujem Vikernesovu majstrovsky vyváženú prácu s atmosférou. Či už sú to silne emotívne pohanské motívy tvorené takmer výhradne hrdinskými bojovými chorálmi („Hell Odinn“, „Ek Fellr“), či jednoduchým akustickým podkladom na ktorý sa nenápadne nabaľuje klávesový plášť („Autumn Leaves“), alebo absolútne jasným melancholickým vrcholom nahrávky naplneného smútkom za všetkým dávnym, zabudnutým a zmareným (čo je vo Vargovom prípade až bolestivo realistické), prezentovaným v kusoch „The Reckoning Of Man“ a „Hall Of The Fallen“.
No aby som iba zbytočne nechválil, doska mám aj svoje negatíva. Tým hlavným je určite fakt, že ku koncu citeľne stráca dych, čo značne narušuje inak podmanivo okúzľujúcu atmosféru prvých dvoch tretín dosky. Sprvu som bol zvedavý na novú verziu pradávnej kompozície „Tomhet“ z dosky „Hvis Lyset Tar Oss“ ukrytú pod anglickým názvom „Emptiness“. BURZUM ju tentoraz prináša v prearanžovanej, takmer čisto klávesovej podobe síce dokonale zapadajúcej do celku, ale zároveň zbavenej tej ťažko definovateľnej, no jasne prítomnej neprístupnej a dokonale podmanivej nálade stelesňujúcej úplnú a nenarušiteľnú Prázdnotu, presne v súlade so svojim názvom. Nie, hoci sa Varg snažil ako mohol, to kúzlo, ktorým oplýval jej o dvadsať rokov starší predobraz je preč. A rovnako záverečný track „To Hel And Back Again“ svojou hypnoticky monotónnou podstatou síce bez problémov zapadá do celku, no skrátenie minimálne na polovicu by mu určite prospelo.
Rok sa s rokom stretol a BURZUM nám priniesol ďalšiu porciu svojskej a nezameniteľnej hudobnej produkcie. Presne tak, ako je tomu od jeho znovuzrodenia v roku 2010. A ako tomu bolo v prípade každého návratového albumu, aj tento určite prinesie množstvo pozitívnych a hlavne negatívnych emócií, ktoré však v mnohých prípadoch nebudú vôbec súvisieť s hudbou. Ak sa však zameriam iba a len na ňu, vychádza mi, že „The Ways Of Yore“ pokračuje v nezmenenej podobe presne tam, kde skončilo predchádzajúce „Sôl Austan, Mâni Vestan“. A preto aj moje bodové hodnotenie je presne také, aké bolo aj naposledy.
