Ani to netrvalo dlho a neúnavný fínsky multiinštrumentalista Hereticius si pre nás pripravil v poradí už štvrtú nahrávku svojského epic black metalu s vlastným „trademarkom“, aký majú poniektorí pamätníci hlboko zažratý pod kožou už najmenej 15 rokov. Nejde ani tak o originalitu, skôr mám na mysli „ten pravý“ feeling.
Nie nadarmo dostala nová platňa názov „Origo“ (z fínčiny „pôvod“). Hudobník sa prekopáva stále hlbšie ku koreňom a je v podstate jedno, či ide o jeho city k hudbe, odkazu predkov alebo rodnej zemi. Po ukončení trilógie z rokov 2011 - 2013 si povedal, že sa bude venovať kratším skladbám a sľub dodržal. Na novinke servíruje šesť chodov, pričom ten posledný má viac než dvadsať minút. V tomto smere je Hereticius našťastie nepoučiteľný. Jeho sklon k obrovským plochám sa nemohol vytratiť zo dňa na deň. Zlepšil sa zvuk, no mám pocit, že nápadov v porovnaní s predošlým opusom „III: A Dream of an Endless Dawn“ akosi ubudlo. Našťastie sa to na výslednej kvalite albumu nestihlo prejaviť.
Táto hudba má aj napriek zdanlivej jednoduchosti mohutné čaro. Do svojich osídiel ma zlákala prostredníctvom prvých dvoch položiek, prvou z nich je veľmi dlhé intro, kde hudobník (takmer ako skúsený filmár či románopisec) pripraví pôdu pre poslucháča, trasúceho sa na výpravné príbehy. V druhej už sa mu prihovára epickými riffmi, oduševnelým „spevom“, no nesmie tu chýbať zdrvujúci náboj. Ucho je podmanené silou. Nemusíte sa báť, že riffy budú trpieť riedkym zvukom. Ich charakter je úderný a keď sa k nim pridávajú decentné, no vznešené chóry, zabudnete na to, že Graveland stále vydávajú „nové“ platne. Hereticius zostáva verný strednému tempu a dokazuje, že ide o jeden z najlepších výrazových prostriedkov, akými black metal disponuje.
Materiál je však potrebné vedieť správne uchopiť a pri ďalších dvoch skladbách som začal Fína upodozrievať, či to s tou jednoduchosťou náhodou neprehnal. V žiadnom prípade nejde o burzumovskú monotónnosť, len tam počujem akési jednoduchšie riffy, než som u tohto projektu zvyknutý. Našťastie sa ten zlý pocit po viacerých vypočutiach vytratil a aj keď som si k hudbe musel cestu hľadať dlhšie, nakoniec si ma predsa len podmanila. Skladby nie sú až také výrazné, ale možno práve preto je v nich toľko krásy a atmosféry, čakajúcej na odhalenie. Ďalšia dlhá inštrumentálna medzihra ma vyznením prekvapila, no o to viac som sa tešil na záverečný epos. Aj keď som trochu sklamaný, nedá sa hovoriť o zlom výkone. Prial by som si, aby sa ústredný motív až tak často neopakoval, inak si výhrady ponechám bokom na časy, keď to bude s AZAROK vyzerať horšie.
Po skvelej trilógii z rokov 2011 - 2013 vydali AZAROK ďalší kus veľmi podmanivého epic black metalu, ktorým by si fanúšikovia tejto vzácnej odnože mali bezpodmienečne ozdobiť vitrínu. Charakter hudby je trochu jednoduchší než v minulosti, ale po pár vypočutiach už to nepredstavuje žiaden problém. A pevne dúfam, že Hereticius v budúcnosti príde s čerstvými nápadmi, inak mu hrozí stagnácia.
K recenzi poskytl: Azarok
