Absolútne dokonalá doska. Hoci sa jedná o moje prvé zoznámenie sa s touto germánskou dvojicou, ich druhý album „The Coming Of Mictlan“ sa strafil priamo do môjho hudobného vkusu a tak pre mňa predstavuje absolútne odzbrojujúci hudobný zážitok. Mnohé už napovedala vydavateľská firma. Iron Bonehead, ktorá sa postarala o vinylovú podobu čerstvej novinky je určitou zárukou kvality, čo ale nemusí byť automaticky pravda. No v prípade ALBEZ DUZ to tak vskutku je.
V súvislosti s firmou sa musím zastaviť ešte u jednej paralely. Pri počúvaní tohto skvostného opusu mi totiž okamžite v mysli vyvstala istá podoba so stajňovými kolegami Landskap a ich dychberúcim debutom „I“. „The Coming Of Mictlan“ totiž vychádza z presne tých istých základov ako ich britskí súputníci, no výsledok je predsa len niekde inde. Áno, ALBEZ DUZ neprinášajú absolútne nič nové. Dokonca by som povedal, že tak okaté a jednoznačné inšpiračné zdroje sa nevidia každý deň. Aktuálny album totiž neprináša nič iné, ako dokonale namiešaný mix troch, pravdepodobne už naveky mŕtvych velikánov. Základ tvorí prastaré umenie Black Sabbath, okorenené trochou doomovej moderny, ktorú tak nenásilne dokázali vyčariť Švédi Candlemass a nad tým všetkým podmanivý barytón, ktorý akoby vychádzal zo záhrobného hrdla Petra Steeleho. Nič viac a nič menej. No ALBEZ DUZ dokázali tieto inšpiračné zdroje, od ktorých sa počas celej štyridsať osem minútovej hracej doby neodchýlia ani o milimeter pretaviť do úchvatného celku, pred ktorým sa doslova tají dych. Áno, toto prehistorické doom rockové žriedlo všetkých budúcich vecí bolo zmapované a prebádané už nespočetne krát mnohými nasledovníkmi, no nie každému je dopriate dotknúť sa samotnej prapodstaty toho najzákladnejšieho hudobného kameňa mudrcov. Avšak raz za čas sa nebesia spoja s najbezodnejšími pekelnými priepasťami, aby v dokonalom splynutí vytvorili Monolit tvoriaci premostenie skrz Priestor a Čas. A pritom stačí tak málo. Bicie, gitara, basa a spev. A to všetko poskladať v tom správnom a logickom slede. Aké jednoduché...
„The Coming Of MIctlan“ sa uvedie nenápadne, presne tak, ako veľké veci vždy začínajú. Úvodná introdukcia „Heaven´s Blind“ ešte nepoukáže na to, že by malo nasledovať niečo, čo prevráti môj hodnotový hudobný rebríček vlnou naozaj neskutočnou. No s príchodom „Fire Wings“ sa to už deje nezvratnou silou a ohnivé krídla samotného Satana poháňané pomalým tempom záhrobného Osudu na vrchole tej najtvrdšej a nedeliteľnej Skaly prinášajú omamný ohnivý dych samotného Pekla. Ťaživý tieň Candlemass je všadeprítomný, no v pozadí vidieť temnú siluetu Tonyho Iommiho mávajúceho patentom na tento hudobný výraz. Žiadne krkolomné technické finesy ani odzbrojujúce mnohovrstvové steny stoviek nástrojov. Jednoduché riffy a pomalé tempo. Nič viac naozaj netreba. No ak je to podané s takou eleganciou a postupným gradovaním, ako je tomu v nasledujúcej, takmer titulnej „Mictlan“, nič viac ani netreba. Schválne, stačí sa započúvať do primitívne jednoduchej, no tak nekonečne podmanivej melódie v závere tohto songu a dáte mi za pravdu. A tak je to aj so zvyškom opusu. Pomalosť, zmar, záhuba a to všetko podané s takou eleganciou a ľahkosťou, že sú beztak všetky slová prikrátke. Chcete baladu? Tá príde v podobe „Drowned“ presne v duchu „Planet Caravan“ či „Solitude“. A na samotný záver prekvapenie najväčšie. Skladbu Twist In My Sobriety“ od popovej hviezdy Tanity Tikaram počul už každý z vás. Ako dôkaz si stačí nájsť tento hit na youtube. A ak takúto skladbu obalíte zvukom základných rockových nástrojov a navrch ozdobíte zamatovým barytónom zistíte, že mnohé z týchto diel z druhej strany barikády boli napísané naozaj chytro a vskutku kvalitne.
Mnohým sa môžu zdať moje predchádzajúce superlatívy značne prehnané a vyznievajúce ako zbytočné mrhanie slovami chvály na niečo, čo vlastne iba recykluje už beztak mnohokrát prekopanú minulosť. Áno, ono to je do veľkej miery pravda, ale ak sa takýmto večným preorávaním podarí vydolovať tak vzácne kvalitný drahokam, budem fascinovaný zas a znovu.
K recenzi poskytli: Iron Bonehead Productions
