Viem si to živo predstaviť. Prešli ďalšie dva mesiace a tak Morbivod musel opäť prísť s novým materiálom. Podobné myšlienky budú isto iste rezonovať v mysli nejedného fanúšika (nielen) čierneho kovu. Áno, je pravdou že tento plzenský Lord patrí k najplodnejším autorom široko ďaleko, ale (hlavne v poslednej dobe) mám pocit, že táto nelichotivá nálepka hovoriaca o nesmiernej kvantite presahujúcej kvalitu, ktorá ho sprevádza už pekných pár rokov, sa už celkom tak nezakladá na pravde. Iste, v tomto roku sa jedná už o tretí počin spojený s jeho menom, ale aj tak. Ak neberieme do úvahy stále viac než aktívneho Pána všetkej Šedi Umbrtku, posledný zápis Trollech je starý už dva roky a bizarný projekt War For War patrí minulosti. A ďalšie mená? Quercus síce vyrukovali tento rok s úchvatnou novinkou, no časová priepasť medzi „Sfumato“ a „Postvorta“ predstavuje dlhých sedem rokov. No a čo sa týka aktuálnej dosky STÍNY PLAMENŮ, ak nerátam čiastočne retrospektívnu kolekciu „Výprava za pravdou špíny“, naposledy sa „čístírenská šlechta“ pripomenula pred piatimi rokmi dielom „Mrtvá komora“.
Tak čo sa za ten dlhý čas zmenilo? Na prvý pohľad to vyzerá na nelichotivý stav stagnácie neprinášajúcej akýkoľvek posun. „Propadlé vody“ nadväzujú na svoju hudobnú púť presne v tom momente, kde sa s nami rozlúčila spomínaná „Mrtvá komora“ a to nielen po stránke kompozičnej či lyrickej, ale aj zvukovej. A hoci všetky Morbivodove projekty majú svoj hudobný prvopočiatok v tom najpravovernejšom black metalovom podhubí, všetky (až na tento jeden) sa postupne vyvinuli v niečo tu viac tu menej vzdialené svojmu pôvodnému zameraniu. A tak jedinou pravou čiernokovovou hydrou zostávajú práve STÍNY PLAMENŮ. Ak by som to mal zhodnotiť bližšie a prirovnať novinku ku komusi inému, prvé čo ma pri počúvaní napadá, je podobnosť so severskými rarachmi Marduk. Je pravdou, že títo švédski zvestovatelia Temnoty a zvráteného Zla boli akýmsi predobrazom už v minulosti, no tentoraz sa mi zdá tá paralela najciteľnejšia. Ako dôkaz nech poslúži posledná záležitosť „Tajný plán“, kde je podoba so skladbou „Darkness It Shall Be“ viac než silná. No tým nechcem povedať, že by sa prostredníctvom novinky znížili STÍNY PLAMENŮ k lacnému kopírovaniu. Skôr by som to videl na inšpiračné zdroje dokonale a neoddeliteľne rozpustené v čiernej krvi a tak prirodzene a nenásilne presakujúce skrz kalné podzemné stoky do vlastnej tvorby. A že tá sa v prípade „Propadlých vod“ naozaj vydarila, je viac než isté. Ak by som zostal iba v rozsahu tejto kapely a nezachádzal k prirovnaniam s ostatnými vyššie vymenovanými Morbivodovými projektmi, javí sa mi novinka ako jednoznačný a nespochybniteľný vrchol doterajšej tvorby. Na tomto fakte má nespochybniteľnú zásluhu nielen neprepočuteľná zohratosť celej kapely, ale tiež bubenícky výkon Lorda Sheafraidha, ktorý nakopáva celú nahrávku neuveriteľným spôsobom. Ale to, čo na novinke kvitujem úplne najviac, je istá nenútenosť a absolútna prirodzenosť všetkých tu prítomných skladieb. Neviem či je to spôsobené dlhoročnými skúsenosťami nadobudnutými živými vystúpeniami, alebo tentoraz jednoducho iba nastala tá správna konštelácia všetkých faktorov, no na novinke nenachádzam absolútne nič, čo by pôsobilo umelo a ťahalo za uši. Či sú to už nečakané, takmer až heavy metalové prvky v úvode prvej a do veľkej miery výpravnej „Připomínám“, či napriek black metalovým víchriciam jasne hitové songy „Cesty vody odpadní“ (absolútny top), alebo „ Obtékání“, vždy sa jedná o jasnú trefu do čierneho. No ani o poznanie menej melodické záležitosti akými sú rozložitý „Démonický tubus“, či brutálnejšie a v tej najvyššej rýchlosti ubiehajúce kusy „Reinhard“ a spomínaný „Tajný plán“ neznižujú kvalitu a spád celej nahrávky.
Tvorba Lorda Morbivoda patrí k tomu druhu, ktorý buď milujete, alebo nenávidíte. Málokto v prípade tejto persóny stojí kdesi uprostred. No nech ste sa už ocitli na ktorejkoľvek strane tejto barikády, po vypočutí novinky „Propadlé vody“ musí každý uznať, že toto dielo pod hlavičkou STÍNY PLAMENŮ skutočne stojí za to.
