Vražedne desivý opus. To je to prvé, čo ma napadne v prípade, ak by som mal v krátkosti vyčerpávajúco opísať to, čo novinka ponúka. Ak totiž posledné albumy pod Romanovou „domácou“ značkou Drudkh začínajú citeľne zaostávať za vlastnou veľkolepou minulosťou (čo je nepochybne spôsobené okrem iného aj kadenciou s akou chrlí stále nové a nové počiny), v prípade BLOOD OF KINGU je tomu predsa len trochu inak. Medzi jednotlivými doskami tkvie vždy niekoľkoročná časová priepasť, aby sa tu a tam tento ohavný prízrak smrti nečakane vynoril zo zdanlivého zabudnutia s jediným úmyslom. Šokovať a paralyzovať nepripravených a následne sa opäť utiahnuť do mrazivých tieňov minulosti.
Spomínajúc na predchodcu novinky s dlhokánskym názvom zatitulovaného „Sun In The House Of The Scorpion“ som bol pripravený na to, že BLOOD OF KINGU ma poctia ďalšou porciou hudby, ktorá znesie tie najprísnejšie kritériá kvality. Nič iného som si ani nepripúšťal. No na to, čo „Dark Star On The Right Horn Of The Crescent Moon“ nakoniec prinieslo, som (priznám sa) spočiatku nebol vôbec pripravený. V čom teda spočíva ten šok? Nie, naozaj nečakajte, že by Roman Saenko otočil štýlovým kormidlom a nasmeroval túto pradávnu bárku do nových a neprebádaných vôd. To nie. Novinka pokračuje nielen v bode v ktorom skončil spomínaný „slnečný“ predchodca, ale naďalej pripomína zašlú slávu Hate Forest tým, že neúnavne stavia na nesmrteľnom odkaze tejto vzácnej hordy. No napriek týmto faktom je konečný výsledok vskutku ohromujúcim.
Ako teda opísať to, čo robí z „Dark Star On The Right Horn Of The Crescent Moon“ tak výnimočné dielo? Koncepcia BLOOD OF KINGU bola od počiatku založená na invokácií zašlej slávy zapovedaného okultného umenia zo samotného Úsvitu vekov starobylého Sumeru. No až tento tretí návrat vo mne evokuje takmer dokonalú oslavu Smrti ako niečoho definitívneho a neodvratného, niečoho, čo nakoniec dostihne každého z nás. A tento dojem sa podarilo vyvolať v podstate dvomi cestami. Tou prvou sú krátke ambientné intrá a outrá, nachádzajúce sa nielen pred a po takmer každej skladbe, ale zasahujú neraz aj do samotnej štruktúry songov. A sú to práve tieto na pohľad nijako ohromujúce klávesové vsuvky, ktoré spôsobujú, že cítite za sebou neustále ľadový dych Anunnaki. Avšak tou rozhodujúcou vecou je celková výstavba dosky „Dark Star On The Right Horn Of The Crescent Moon“. Tá totiž napriek tomu, že pozostáva z deviatich samostatných songov pôsobí neuveriteľne kompaktným a doslova nedeliteľným dojmom. Je to jednoducho jeden štyridsať minútový čierny monument kovu smrti, ktorého mrazivý dych akoby vanul zo samotných útrob dávnych Zikkuratov. Nečakajte žiadne technické finesy ani komplikované aranžmány vďaka ktorým by ste museli nahrávku pozorne vnímať počas celej hracej doby. Novinka BLOOD OF KINGU na vás naopak zapôsobí svojou plánovanou monotónnosťou, ktorá je však vskutku podmanivá. A korunu tomu všetkému dáva hlboký a desivý Romanov hlas prichádzajúci akoby z hĺbky hrobky z útrob samotného sarkofágu. Podmanivé a naozaj uhrančivé dielo.
Je mnoho hudobných telies, ktoré sa snažia do svojich diel votknúť desivú zvrátenosť prostredníctvom ktorej chcú vyvolať dojem konečného víťazstva Temnoty nad svetlom. No iba pár šťastlivcom sa to podarí v takej podobe, ako práve BLOOD OF KINGU. „Dark Star On The Right Horn Of The Crescent Moon“ vás totiž na ploche necelej trištvrte hodiny zoberie na miesta, ktoré život navždy opustil a kde definitívne svojou chladnou rukou vládne Smrť. Ak bol toto prvotný zámer, ktorý mala novinka sprostredkovať, podarilo sa to vskutku dokonale.
