Raz za čas sa na scéne doslova zjaví kapela, o ktorej ste jakživ nepočuli, ale už debutom sa jej podarí to, čo mnohým kapelám ani za celú karieru..Minialbum týchto ruských pohanov sa mi už niekoľko mesiacov ozýva v hlave a sám netuším čím, že si ma Púť Svaroga takto pripútal.
Jedna obrovská devíza tohto diela je neuveriteľná živelnosť, atmosféra a tiež poznanie jeho stvoriteľa, že aj v jednoduchosti može byť zahalená krása…
Áno, hudba všetkých troch skladieb sa nesie vo veľmi jednoduchom, až primitívnom have, o to viac si vás však opantá svojou nádherou a čistou úprimnosťou, ktorá z nej sála každým ďalším tónom a slovom.
Ako som už spomínal, nahrávka obsahuje len tri skladby, tak sa pokúsim každú z nich vám priblížiť pár slovami…
“Pod znamenem Svaroga” začína čarovaním ambientne znejúcich kláves (mimochodom, tie mi tak trochu pripomenuli prvé demo pána Koronasa, konkétne skladbu “Runové tajomstvá pokryté snehom”), vzápätí nasledované priam “hopsavou” hrou na bicie, ostro nazvučenou gitarou a v pozadí sa vynárajúcim tajomným vokálom, ktorý sa však čoskoro zmení v nenávisťou naplnený rev…
Kúzlo tejto skladby je ukryté v hypnotickom tempe a naozaj chytľavej nosnej melódii, navyše je nabitá neuveriteľne čarovnou atmosférou, ktorá sa nad tým všetkým vznáša. Ťažko opísať pocity, ktoré cítim pri jej počúvaní, to nejde…
Skladbu číslo dva “V temnolese za Svaroga bitva” otvára jednoduchá ťahavá gitarová melódia, to v čo sa však po pár sekundách vyvinie sa nedá nazvať inač ako “čisté zlo”. Jednoznačne najzúrivejšia skladba na CD, besné tempo bicích ženie pohanské srdcia vpred proti kresťanskej špine, slová plné nenávisti sa rozliehaju krajom a zlovestný gitarový bzukot pripomína výchricu, ktorá sa preháňa nad bojovou vravou.. Napriek značnej zúrivosti tejto skladby, je tiež neskutočne chytľavá a svojou melodikou sa vám zaryje hlboko pod kožu.
Po tejto smršti patrí záver čarovnému opusu “Cep' Svaroga” a ten obstaráva viac než dôstojné ukončenie...
Opäť sa začína jednoduchou gitarovou vyhrávkou, ku ktorej sa postupne pridávaju ostatné nástroje a vokál. Ten však už nekričí slová plné zloby, odrieka tajuplné slová plne mystiky a nesie sa skôr v čistejších polohách. Hudba sa opäť od začiatku až po koniec valí v pomalej hypnotizujúcej podobe, ktorá sa takmer absolútne nemení, čo je v tomto prípade len a len dobre. Opäť sa budem opakovať ale atmosféru tejto hudby skutočne nejde opísať slovami a treba jej venovať pár posluchov…
Hmm, ako to tak po sebe čítam, žiadna kritika neodznela. Jednu výhradu síce mám, ale to skôr len tak, aby sa nepovedalo. Gordomysl, človek ktorý za týmto projektom stojí a nahral vlastne všetku hudbu sám, nieje žiaden virtuóz a všímavý poslucháč na tomto deme nájde dosť menších, či väčších muzikantských chybičiek. To je ale len take moje rýpnutie…
Takže, ako to zhrnúť ? Mňa toto dielko v prvých momentoch veľmi milo prekvapilo a po dlhodobom počúvaní skutočne ohromilo a dostalo. Je úžasné, čo všetko sa tomuto pánovi podarilo vtesnať do stopáže niečo málo pod 15 minút. Asi nie každý bude týmto demom nadšený tak ako ja, ale priaznivcov si určite nájde…
