Herr Suizid (Nocturnal Depression):

Z tohto druhu black metalu sa stala celkom bežná a hlúpa vec. Pozrime sa retrospektívne späť. V počiatkoch sa jednalo čisto o plnohodnotné kapely, tým mám na mysli hlavne reálne inštrumenty. Teraz Vám stačí prekliaty počítač a hlúpy software na bicie v midi formáte, nečitateľný a nekvalitný zvuk gitár. Ah, skoro by som zabudol na nejaký efekt kvôli vokálu – nedokážu predsa kričať tak nahlas (smiech). Keď sme zakladali Nocturnal Depression, dali sme si za cieľ držať v hudbe predovšetkým to osobné, naše pocity. Stále to tak robíme. Nenasledujem ostatných a je mi jedno, čo sa deje na scéne. Preferujem metal starej školy a hranie hudby spôsobom, ktorý chcem ja sám, žiadna scéna alebo prispôsobovanie sa tomu, čo chcú počuť iní.





Pesten (Tundra):

Odpoveď je obsiahnutá v Tvojich slovách. Suicide black metal je prakticky trendom súčasnosti. Pokiaľ vravíme o hudbe, tak ľudí nezaujíma jej skutočný význam, svet za týmto žánrom. Ide im len o to, či je niečo „cool“, „pecka“. Niečo, čo z nich spraví iných v očiach druhých. Mnoho rokov vzad tým prostriedkom bolo slovo „satan“ v textoch, neskôr nacistická symbolika v artworku. Teraz je toto miesto nahradené samovraždou a všetkým tým humbukom okolo nej. Osobne si myslím, že táto vec nie je ani tak smiešna. Skôr reflektuje hlúposť 90tich percent populácie. Hlúposť, ktorá manipuluje so skutočnými podstatami vecí a dáva zmysel ich patetickým a prázdnym životom.





Kvarforth (Shining):

Ako môže niekto povedať, čo je skutočným cieľom tejto hudby alebo nie, keď sme to boli my, kto vytvoril tento subžáner ? Pôvodne bolo jeho zmyslom použiť ho ako zbraň proti poslucháčovi, nakŕmiť mládež touto subkultúrou plnou samovraždených a sebazničujúcich ideálov dúfajúc v domino efekt, kedy väčšina odhodlaných alebo aspoň zmätených individuí ublíži sebe alebo iným. Viem, že druhí hranice tohto žánru prekročili a pochopili ich trochu inak. Využili ho k vyjadreniu svojho patetického a sebaľútostivého „ja“, v čom nevidím žiadny záujem, nieto inšpiráciu pre mňa samotného. Nevyužívam svoju hudbu ako únik pred terapiou. Ide mi skôr o to spôsobiť bolesť druhým – tak ako tomu bolo v minulosti a bude v budúcnosti. V tomto žiadny paradox nevidím.