Rozmýšľali ste niekedy nad tzv. „dream teamom“ ktoréhokoľvek hudobného žánru ? Wijlen Wij je zhmotnenie podobných predstáv v doom metalovom odvetví, presnejšie jeho „belgickej vlny“ (podotýkam, že Kostas žije momentálne v Anglicku – preto ten krajinový mix v informáciách o Wijlen Wij). Kapela, ktorú tvoria mená ako Stijn van Cauter (Until Death Overtakes Me, Beyond Black Void, The Ethereal, Dreams of Dying Stars, The Sad Sun a ďalšie a ďaľšie), Kostas Panagiotou (Pantheist), Lawrence van Hecke (Solicide) a Kris Villez (ex-Pantheist, In Somnis) predstavuje špičku belgickej a možno aj svetovej doomovej scény. Čo teda vznikne zmiešaním vydavateľstva, ktoré je zárukou kvality a výborných hudobníkov ? Pochopiteľne jeden z tých lepších albumov minulého roka.
Správne sa hovorí, že na všetko dobré sa oplatí čakať. Inak tomu nebolo ani pri rovnomennom albume Wijlen Wij. Jeho vydanie totiž bolo avizované už v roku 2002. Rýchla kompozícia materiálu však nebola nič platná kvôli zdĺhavému nahrávaniu a mixovaniu albumu (mimochodom pod jeho výsledný zvuk sa podpísal Greg Chandler z Esoteric), na ktorých má zásluhu zaneprázdnenosť jednotlivých členov kapely. Výsledný produkt ale stojí zato. Funeral doom metal starej školy v štýle Skepticism, či Thergothon s citeľnými a pochopiteľnými vlpyvmi Pantheist, Until Death Overtakes Me i Solicide. Vlastný a rozpoznateľný rukopis je značný vo väčšine skladieb. Našťastie sa nejedná o nejakú exhibíciu, Wijlen Wij sa podarilo v tomto smere nájsť isté equilibrium. Typickým príkladom je hneď prvá „L´anatheme“, na prvý pohľad ako keby vytrhnutá z jedného z albumov Pantheist. Vysoko položený Kostasov spev (na ktorý som si svojho času musel dlhšie zvykať) je vzápäti doplnený o rezonujúcu gitaru niekde v rozhraní Until Death Overtakes Me a Nadja. Pre zvyšok albumu je garde skôr opačné, Stijnov hlboký growling doprevádzajú Kostasove občasné popevky, organické a zasnené klávesy á la Skepticism. Väčšina albumu sa nesie v ultra pomalom tempe tak príznačnom práve pre Stijnove projekty. Podľa predpokladov však v jednej zo skladieb nechýbajú ani nevkusné „klepačky“ z dielne Pantheist. Tieto chybičký krásy mi nie sú veľmi po chuti, aj keď práve skladby z druhej polovice albumu, kde sú bicie žiaľbohu výraznejšie, by som označil za najlepšie.
Wijlen Wij sa dá len veľmi ťažko objektívne zhodnotiť. Úmyselne archaický zvuk a postupy, charakteristické Stijnove i Kostasove vokály a k tomu zašušťaný, rezonujúci zvuk gitary príznačný pre akýkoľvek Stijnov projekt, nie sú po chuti každému. Pokiaľ máte radi Until Death Overtakes Me, Wijlen Wij budete milovať taktiež. V opačnom prípade Vám veľa nepovie.
