ABSU pre ma už roky znamená naozaj veľa. Nielen ich nezameniteľná muzika, ktorá si postupne až k doske „Tara“ formovala svoju tvár, ale aj mystika a tajomno, ktoré ich po celú dobu existencie obklopujú. Sir Proscriptor je rozhodne zaujímavý človek a jeho fascinácia všakovakou mytológiou, či okultizmom sa odzrkadľuje aj v muzike, ktorú tvorí. Vlastne tá je jedným obrovským mytologickým dielom. Stačí si prelistovať booklet „Tara“ a ak vás aspoň trochu zaujímajú tieto „iné svety“, nepochybne budete fascinovaní jeho magickou krásou. Dlhých osem rokov prešlo od vydania poslednej dlho hrajúcej dosky a aj keď za tú dobu „amíci“ stihli vydať dva splity a jednu best off-ku, až ohlásením albumu „Absu“ sa spustilo to nekonečné čakanie všetkých fans. Priznám sa, že pre mňa to bola najočakávanejšia doska tohto roku. “Absu“ je teda konečne tu a ja sa pokúsim priblížiť slovami svoje dojmy...
Ani na chvíľu som nezapochyboval, o tom že Proscriptor nám novinkou vpichne do žíl ďalšiu dávku „mythological occult metalu” v podobe, ako ju poznáme z jeho posledných počinov. Nezmenil na tom nič ani fakt, že zase vymenil starú krv za novú, opäť sa totiž od poslednej dosky zmenila celá zostava, samozrejme okrem „sira bubeníka“. Len asi na dve sekundy zaznejú úvodné potemnelé klávesy, ktoré vzápätí umlčí black/thrashová zbesilosť, ako ju veľmi dobre poznáme. Bez kompromisov, bez zbytočných ústupkov. Muzika plná nespútanosti a sily, ale tiež vynikajúcej technickej zručnosti a profesionality. Bzučiace gitary sekajú jeden riff za druhým, typický Proscriptorov „štekajúci“ vokál pľuje okolo seba zlobu a jeho hra na bicích? To je snáď samostatná kapitola... Neúnavne ženie tempo vpred v tých najvyšších obrátkach, aby tu a tam spomalil a opäť spustil pekelnú paľbu. Darmo, hlavnú persónu tohto zoskupenia považujem už roky za jedného z najlepších bubeníkov metalovej scény, jeho špecifické a miestami priam neuveriteľné búchanie proste hovorí samo za seba. Napr. skladba „Magick quare cipher“, tie kopáky ma dostanú vždy, keď to počúvam.
Takou menšou novinkou oproti minulosti sú klávesy - zastúpené v hojnejšej miere než tomu bolo predtým, aj keď tvoria v podstate len decentný podmaz v niektorých skladbách. Asi najväčší priestor dostali v pre ABSU netypickom závere najdlhšej skladby, s ešte dlhším názvom – „Of the dead who never rest in their tombs are the attendance of familiar spirits“, čudesné, ale magicky fascinujúce tóny.
Z týchto mojich slov nepochybne cítiť nadšenie. Áno, tento album som si stihol naozaj obľúbiť a počúvam ho v jednom kuse. ABSU milujem, všetko čo vydali. Napriek tomu musím priznať, že časom pôvodné nadšenie opadlo a teraz je pre mňa „Absu“ „len“ sakra dobým albumom. Problém totiž je, že ho musím porovnávať s jeho predchodcom a ten pre mňa naďalej ostáva na pomyselnom vrchole. Toto je len výborným pokračovaním dosky „Tara“, a prah jej dokonalosti ostal neprekročený. Možno mi vadí trochu viac prístupnejšie melódie, ktoré síce rýchlejšie lezú pod kožu, ale časom možno prestanú byť tak zaujímavé ako sa zdajú teraz. Taktiež zvuk... Je veľmi čistý, hutný a vyšperkovaný do detailov. Mne osobne však oveľa viac sedel neuveriteľne surový zvuk „Tara“, práve ten nemalou mierou prispieval k tak zvláštnej atmosfére tejto „kultovky“. To už je však vecou vkusu...
Tak aby som to zhrnul; ABSU su späť a svojím priaznivcom servírujú skvelú porciu muziky, akú vedia ukuchtiť len oni. Nečakajte niečo prehnane nové, žiadny progres sa nekoná. Fanúšikovia si tento album beztak kúpia a tým, ktorí sa s muzikou ABSU z akýchkoľvek dôvodov ešte nestretli, môžem taktiež smelo novinku doporučiť. Takýto black/thrash metalový námrd sa len tak nepočuje!
K recenzi poskytl: Candlelight records
