K projektu GRANDMOTHER IS DEAD som sa dostal úplnou náhodou, keď mi jeden môj kamarát povedal, že našiel vcelku zaujímavú a originálnu hudbu a že tento jeden album točí stále dookola. Keďže tento môj známy patrí k prieberčivým, vyberavým a veľmi kritickým ľudom, na jeho rady dám väčšinou dopustiť . Neváhal som teda a začal som „pátrať“ po internete, čo sa za týmto bizarným názvom skrýva. Za projektom GRANDMOTHER IS DEAD stojí istý Josef Pernikl, niekdajší člen thrashovej formácie LOBOTOMIA, ktorá má na svojom konte len dve demonahrávky. Kvôli duševnej poruche speváka LOBOTOMIE - "Myšáka" (LSD a alkohol) sa LOBOTOMIA rozpadla . Josef sa však rozhodol hudbe venovať aj naďalej a založil v roku 1996 jednočlenný projekt GID. GID už však smeroval úplne opačným smerom, aj keď miestami jeho thrashové korene vo svojej hudbe nezaprie. Ešte by som sa rád vrátil k môjmu zoznámeniu s mŕtvou babičkou. Prvý album, ktorý som od GID počul bol „The Camp“. „The Camp“ bol práve pre mňa ten podnet, prečo by som sa mal bližšie zaujímať o túto hudbu. Scénický doom metal? To je prosím vás čo? Nechápal som. Úvodná pieseň z tejto dosky nesie názov „Revenge“ a zašumený monológ staršieho muža v českom jazyku, vystrihnutý z dokumentárneho filmu o koncentračných táboroch znel nasledovne: „Já jsem tu hrůznou situaci přežil tím jenom, že jsem v sobě pěstoval úplně šílenou nesmyslnou nenávist a touhu po pomstě. A ta byla, že jednoho dne, to přežiju, že se dostanu do nějakého německého městečka, nebo vesnice a že půjdu až uvidím maminku aj s kočárkem, tak půjdu k ní a řeknu: „Kuči, kuči, kuči“, a takhle mu to děťátko hezky za nožičky... A rozseknu to dítě hlavou o chodník.“ Ťažko sa popisujú pocity, ktoré to v človeku vyvolá, keď si vypočuje niečo podobné. Bolo to šokujúce, dojímavé, mrazivé, zvrátené, choré, oprávnené? Pre každého aké chce, ale každopádne už viem, čo to slovo „scénický“ malo symbolizovať. Josef prišiel k zaujímavému konceptu, na ktorom GID postavil. Spojenie samplovaných rozhovorov vhodne doplnených atmosférickou hudbou nie je síce nejakou úplnou novinkou v hudbe, každopádne vie to byť veľmi zaujímavé, keď to človek spraví dobre. Album „The Camp“ sa vydaril na výbornú a donútil ma pátrať po jeho nasledovníkovi z tphto roku „Trust Christ Today“.
Po vynikajúcom predchodcovi, som bol logicky plný očakávania, novej dosky. Hneď z úvodu sa na mňa vrhla na pomery GID priam smršť, ktorú som naozaj nečakal. Podľa mňa naplno zaúčinkovala minulosť z pôsobenia v kapele LOBOTOMIA a z reproduktorov na začali štekať thrashove riffy, za ktoré by sa nemuseli hanbiť, ani žiadni velikáni tohto žánru. Napríklad riff, čo ide od 0:45 priam zbožňujem. Ale ako som už spomínal, thrash metal určite nie je to, čo by som od GID čakal. Pieseň sa však (našťastie?) prehupne zhruba od polovice do známych postupov, na ktoré som bol zvyknutý pri počúvaní The Camp. Hypnotizujúce „hello, is anybody there“, ambientná atmosféra podfarbená chorálom spoločne s nasamplovaným pukaním platne pôsobí úplne apokalyptickým dojmom. Hneď z úvodu som však postrehol jedno zvukové mínus, ktoré sa nesie celým albumom. Nie som veľký fanúšik bicích automatov a časom som si vybudoval istú averziu voči tomuto syntetickému zvuku, avšak na „The Camp“ na mňa pôsobí programovaný automat vcelku prirodzene a doslova do tej hudby sedí. Preto nechápem, čo sa stalo, že na novinke badať výrazný posun vzad v tomto elemente. Možno je to tým, že v minulosti autor nepoužíval až tak veľa „klepacích“ pasáží, ako je tomu na novinke a práve v nich automat vyznie veľmi umelo. Gitarová zložka je však omnoho pestrejšia a technickejšia, v porovnaní s minulosťou. Obzvlášť by som vyzdvihol prácu na klasickej gitare, ktorej je na novinke doslova neúrekom. To je len dobre. Musím sa vyjadriť ešte k nahovoreným samplom, ktoré tvoria hlavný atmosférický element GID. Na „Trust Christ Today“ sú sample v angličtine, prípadne v ruštine a pojednávajú o problematike atómových bômb a časovému úseku histórie, keď hrozilo priame ohrozenie touto ničivou zbraňou. Každý, kto dával počas strednej školy kúsok pozor na dejepise vie, čo je to Little Boy a Fatman. Čiže tematicky sa album po predošlej tematike koncentračných táborov venuje tematike atómových bômb, čomu nasvedčuje aj vynikajúci, trefný cover albumu, znázorňujúci tieň letiaceho lietadla a v jeho tieni vyobrazená silueta Krista. Za mínus však považujem to, že tieto rozhovory sú nahovorené vo veľmi nezrozumiteľnej angličtine, väčšinou znejúce ako keby z rádia a zďaleka sa nechytajú na tie české na „The Camp“.
Ubudla nám atmosféra pribudla technika. Niekomu sa takýto prístup bude páčiť, iní zas bude šomrať. Album nie je vôbec zlý. Práveže naopak. Je vynikajúci, avšak pri jeho počúvaní ma už nemrazí na chrbte a všetka tá scénickosť sa niekam vytratila. Škoda. Ak ste ešte nikdy GID nepočuli, začnite radšej albumom „The Camp“.
