Neige je vo všeobecnosti uznávanou veličinou na francúzskej scéne a neraz sa písalo o ňom aj na stránkach Mortemzine. Nie každému sa vďaka vydaniu EP s troma skladbami – „Ruines Humaines“, podarí urobiť dieru do sveta. Na druhej strane, pre mňa osobne aj tohtoročný počin AMESOEURS, s rovnomenným názvom „Amesoeurs“, znamenal taktiež dieru do sveta. Suma sumárum „Ruines Humaines“ plus „Amesoeurs“ rovná sa štatút akéhosi „moderného“ kultu, podčiarknutý rozpadom, ktorý aj keď možno nechcel, tak vyznel teatrálne. A teda či už chcený, alebo nechcený dôsledok tohto, donútil ľudí pozorne sledovať každú udalosť, ktorá sa okolo vedúcej osobnosti, Neigeho mihne.
Veruže sa aj mihlo. A mihnúť je asi najvýstižnejšie slovo. Veď si zoberte, kto si môže dovoliť vydať splitko, prispieť naň len dvoma skladbami, pričom jedna z nich je „len“ ambientná a ešte to vydať ako vynil? Odpoveď hľadajme v kľúčovom slove ALCEST, ktoré pre druhú zúčastnenú polovičku LES DISCRETS znamená priam exkluzívnu reklamu. Asi len ťažko by som sa vôbec dozvedel o tomto zoskupení, keby niet ALCEST, ktorý na mňa zapôsobil ako magnet. A pritom členovia LES DISCRETS sú Neigeho starí známi z AMESOEURS. Dosť bolo týchto mojich omáčok a rôznych rodinných vzťahov, poďme sa pozrieť, čo nám toto splitko ponúka.
LES DISCRETS prispeli celkovo troma skladbami, ktoré sa nesú prevažne v akustickom duchu s jemným vokálom a veľmi melancholickou náladou s odkazom práve na Neigeho ALCEST. Ja som spočiatku dokonca ani nezbadal, keď mi po ALCESTE začal hrať LES DISCRETS. Tomuto sa vraví plynulý prechod. V tejto hudbe by ste márne hľadali nejaké zlo, nenávisť, hnev a podobné pocity, tvorba Fursyho Teyssiera len letmo líže žáner black metal a pripomína ho možno len špecifickým zvukom špinavých elektrických gitár s masívnou porciou distortionu. Tie sú však vždy „istené“ rytmickými akustickými gitarami v pozadí a táto symbióza vyznieva zaujímavo, neotrepane a zároveň jemne, presne podľa autorových predstáv. LES DISCRETS sú asi rovnako black metaloví, ako posledná doska AMESOEURS. Snáď lepšie sa to už nedá prirovnať. „L' Échappée“ podľa mňa priamo pokračuje tam kde AMESOEURS skončili. Škoda len, že LES DISCRETS neprispeli na splitko väčšou porciou, každopádne sa teším na nejakú dlhohrajúcu dosku od tohto nádejného projektu.
ALCEST. „Souvenirs d'un Autre Monde“, pre niekoho nádherný album, pre niekoho len proste nuda s teplým vokálom. Nutné je podotknúť, že Neige v tej jednej regulérnej piesni, ktorou sa zaskvel na tomto splitku, uznal za vhodné opäť použiť svoj precítený, prvotriedny rev a pieseň z tohto splitka, „Percées De Lumière“, považujem za jednu z vrcholov jeho tvorby. Riff od 4:17 je úplne strhujúci a následná gradácia s pripojením vokálu a dvojkopov ma vždy prinúti úplne vypnúť a sústrediť sa čisto len na hudbu a nevnímať nič ostatné. Neige je proste istota, záruka kvality, ktorá snáď ani nemôže skladať.
Oba zúčastnené spolky majú jednu nevýhodu a tou je, že ich demonštrácia kreativity trvá len tak krátko. Avšak aj za tak krátku dobu sa jedná o naozaj silný zážitok, obe kapely sú v absolútnej spoločnej harmónii a splitko je priam stvorené na melancholicko-depresívne zimno-vianočné nálady, keď vonku prší a brodíte sa v kalužiach mestom osvetlenom len pouličnými lampami a na ulici nie je ani noha. Splitko vychádza ako vinyl a digipack, pričom návrh úplne geniálne stvárnil Fursy Teyssier, ktorého ďalšou z aktivít, okrem robenia hudby je aj grafický dizajn. Určite po takomto kúsku zatúži nejeden zberateľ vinylov. Tiež sa mi zbiehali slinky pri pohľade na ňu a to sa ani k veľkým zberateľom neradím. Číselné hodnotenie je kvôli krátkej stopáži bezpredmetné a dobrovoľne sa ho vzdávam. Musí vám postačiť týchto pár riadkov a aspoň vás donútim si túto recenziu prečítať. Možno...
