Británia. Krajina s pravdepodobnejšie najbohatšou modernou hudobnou históriou na kontinente. Na mieste, kde sa súčasné rockové kapely od seba nedajú odlíšiť pomaly ani farbou oblečenia a výrazom v tvári, mieste kde scénu valcuje elektronika, sa z času na čas, medzi tým pretlakom, objaví zvlášť zaujímavý extrémne- metalový počin. Príkladom mi buď A FOREST OF STARS, THE AXIS OF PERDITION či ANAAL NATHRAKH a ďalšie zoskupenia. Po strávení vyše hodiny v spoločnosti „Loss“ môžem skonštatovať, že „UKBM“, akokoľvek nesúhlasím s touto nálepkou, má v podobe WODENSTHRONE ďalší jedinečný prírastok do rodiny.WODENSTHRONE, to je šesť hudobníkov, ktorým je srdcu blízka, dnes už podupaná pohanská tradícia a dávna história anglosaského ľudu, a „Loss“, je ich príbehom o časoch kedy Zem patrila ľuďom, ľudia bohom a bohovia Zemi. Aj bez zbytočného pátosu je plný emócií, smútku, melanchólie ale aj hrdosti a výpravnosti, a hrací čas ho pasuje z pozície radovej nahrávky takmer na opus. Tok atmosférického black metalu a neotrelých folkových elementov pripomína akúsi zrazeninu západu a východu, WOLVES IN THE THRONE ROOM a DRUDKH. Nejedná sa pritom o žiadneho hudobného bastarda, ale o svojbytný počin, ťažiaci z oboch spomínaných veličín, okorenený trochu väčším množstvom syntetizátorov. Rozjímavá atmosféra tvrdých pasáží je vystavaná na neprestupných. kaskádových gitarových stenách, podobne ako u práve u prvej menovanej kapely. Tiahle skladby sú presne tým, keď Vás nenútia klepať do rytmu nohou ale naopak len zavrieť oči a naslúchať, a to často aj pri rýchlejšom tempe. V kľudnejších partoch sa zas miesi melanchólia a archaickosť DRUDKH, ktorým je album, mimo iné, blízke aj po zvukovej stránke. Mierne plochý a menej výrazný zvuk, nie je v tomto prípade vôbec na škodu, dáva zároveň dokonale vyniknúť akustickým nástrojom. Osobitá hudba WODENSTHRONE je dokonalým protipólom ponímania pagan/folk metalu ako „humpa-humpa“ v rytme piva a medoviny, stavajúc na pohlcujúcej atmosfére a nie na skočných popevkoch.
Ak by som mal ďalej vyzdvihnúť, podľa mňa, najsilnejšiu stránku „Loss“ tak sú to jednoznačne inštrumentálne neofolkové pasáže, v skladbách kontrujúce black metalovej tvrdosti. Hlavne potom celá „Pillar Of The Sun“, kde akustické gitary, dunivé bubny, drumbľa (raz krásny názov pre tento nástroj , česky myslím židovská harpa- pozn.) a flauta sú jednoducho vyjadrením veľkosti ducha hudby vôbec. Nebránil by som sa preto tomu, ak by kapela do budúcnosti možno ubrala metalu a vydala sa viac touto cestou, rozvíjajúc to, čo počúvanie WODENSTHRONE robí tak jedinečným zážitkom. Každopádne, už teraz viem, že si na ich prípadné nadchádzajúce dielko určite so záujmom posvietim.
Mám pocit, že keby som sa snažil o skladbách viac rozhovoriť, viedlo by to k prílišným, nič nehovoriacim abstrakciám. Popustite radšej uzdu svojej predstavivosti a nechajte sa na chvíľu vtiahnuť do časov dávno zašlých. Preneste sa za hranice modernity, započúvajte sa do rozprávania o stratenom svete Slnka. A silný prúd „Loss“ Vás ponesie ešte dlho po doznení dosky.
