CD „Mabool“, predchodcu novinky od ORPHANED LAND som v prehrávači obtočil neskutočne veľa krát. V tú dobu to bol pre mňa veľmi pôsobivý materiál a s obľubou som sa k nemu vracal aj po šiestich rokoch od jeho vydania. Šesť dlhých rokov uplynulo a to som sa ani nejako extra veľmi nezamýšľal nad tým, prečo „Mabool“ ešte nemá svojho nástupcu a pri tom kapela bola plne koncertne aktívna. Niekoľkokrát navštívila aj Českú Republiku. Pribúdajúce roky od vydania „Mabool“ samé o sebe hovorili o tom, že sa máme tešiť na niečo obrovské a výzva prekonať „Mabool“ bol vskutku Poďme sa však pozrieť, či sa tak aj naozaj stalo. V prvom rade je potrebné povedať, že „The Never Ending Way of ORwarriOR“ čerpá (možno až príliš) veľa inšpirácie od svojho predchodcu. Keby to mám povedať tvrdšie, poviem, že priam sofistikovane, nenápadne kradne od „Mabool“, avšak kradnúť od samého seba je predsa len kúsok paradoxná záležitosť. Na prvé počutie som bol ohromený. Chytila ma úvodná skočná „Sapari“, ktorá je tradičnou piesňou z Jemenu, zo 17. storočia a veľmi som sa tešil, že mám pred sebou perfektnú jazdu otvorenú vo veľkom štýle. Ono to až tak pravda nie je. Nahrávka mi niekedy príde dosť šedá a ani mnoho tradičných nástrojov zakomponovaných v skladbách ju nerobí farebnejšou. Tragické mi príde to, že sa mi podarilo objaviť nejaké vzory, podľa ktorých sa tie kompozície stavajú. Hutné, pretechnizované riffy, okorenené orientálnymi nástrojmi a dominantným vokálom hlavného speváka. Tomu patrí moja poklona, pretože jeho čisté polohy ma vždy vedeli fascinovať. Všetko mi to príde napriek obrovskej preprodukovanosti, ku ktorej sa ešte vrátim, nedotiahnuté. Orientálne nástroje nie vždy pasujú do hudby tak prirodzene, ako by to asi bolo chcené a niektoré riffy, plné sekačiek a rôznych „dž-dž“ pasáži, ako keby priam z oka vypadli popredným metalcoereovým trendy zoskupeniam. Tým, že tieto riffy prídu MNE nudné neznamená, že sú zlé, alebo že celý album znie takto, ale chcem tým povedať, že mi až tak nesedia do prejavu OL, ktorý je na niektorých miestach albumu možno až príliš „trendymetalový“. Šesť rokov je doba, za ktorú vyrastie komplet profesionálny gitarista, no a predsa len gitaristi OL už nejaký ten „základ“ za sebou majú a je prirodzené, že sa za ten čas zmenil ich technický prejav a aj prístup ku komponovaniu. Toto všetko sa podpísalo vo veľkej miere pod novinku, ktorá je plná rôznych lámačiek, prstolamných riffov a vyhrávok. Čo však musím z gitarovej práce vyzdvihnúť najviac sú úplne bravúrne sóla, ktoré sú veľkým kladom nahrávky a ich zvuk je veľmi pestro modulovaný a prešpekulovaný do poslednej nitky.
Na tomto mieste sa už dostávam k celkovému aranžmá albumu a k zvuku. Musím povedať, že producent sa vyhral so všetkým priam užasne. Všetko, každá drobnosť je odvedené na sto percent, niekedy až viac a výsledkom je úplne moderný kryštalický zvuk. Gitary majú nádherný, hutný, navrstvený prejav a človek, keď je pozornejší, tak si všimne kopec drobností plynúcich z dobre odvedenej práce Stevena Wilsona, vraj samého sebou proklamovaného super-producent a vraj egohoniča, ktorý už aj nejakú tú prácu odviedol aj s OPETH, prípadne progresívnymi melancholikmi PORCUPINE TREE. Občas mi však rytmičák znie troška zvláštne, ale je to (snáď) vecou vkusu. A keď už som pri rytmickej jednotke, tak bubeník sa tiež poriadne blysol na „The Never Ending Way of ORwarriOR“ veľmi pestrým a nápaditým štýlom bubnovania.
Čo však album „Mabool“ mal a „The Never Ending Way of ORwarriOR“ podľa mňa nemá, je fakt, že dokázal nádherne plynulo plynúť z jednej piesne do druhej a krásne vykresľoval príbeh, ktorý vás mohol zaujímať a aj keď vás nezaujímal, tak nič sa nedialo a dojmu z počúvania to vôbec neuškodilo. Aj novinka je konceptuálne ladená a je rozdelená do troch častí: Part I: Godfrey's Cordial – An ORphan's Life (piesne 1-6), Part II: Lips Acquire stains – The WarriOR Awakens (piesne 7-12) a piesne Part III: Barakah – Enlightening the Cimmerian (piesne 13-15). Celkovo by som asi vyzdvihol zo všetkých pätnástich skladieb prvú vypalovačku „Sapari“, ku ktorej je aj natočený pekný vysoko-rozpočtový klip, ktorý si môžete pozrieť pod článkom a poslednú „In Thy Never Ending Way (Epilogue)“ (áno, pamätníci si spomenú na album „El Norra Alila“ a skladbu s takmer s totožným názvom „A neverending way“). Ďalej tiež neviem koho nápad bol spraviť tento album 80 minútový. Aj keď nemal som akýkoľvek problém s tým ho dopočúvať, lebo som mal na to čas, dokážem si predstaviť, že niekoho to odradí skorej, ako sa na jeho koniec prepracuje.
Celkovo považujem „The Never Ending Way of ORwarriOR“ za kontroverzný. Napriek dôslednej analýze neviem povedať poriadne, či je dobrý, alebo zlý. Počul a čítal som názory so vskutku širokým spektrom nadšenia, resp. sklamania. Na „Mabool“ sa to teda nechytá, ale každopádne je to zaujímavé počúvanie, keď na to máte náladu, alebo patríte ku skalným fanúšikom. Nasledujúcou vetou síce Ameriku neobjavím, ale je to proste tak: Najlepšie bude, ak si názor vytvorí každý sám.
