To, že sa ULVER snáď nikdy neobjavia naživo je už dávno predmetom zabudnutých pivných debát. U nás sa zúčastnili minuloročného Brutal Assaultu, a už približne v tej dobe nebolo ani ich súčasné európske turné žiadnym tajomstvom. Fakt, že medzi zastávkami figurovala aj Praha (poprípade Viedeň) tu bol nepochybne veľkou správou pre širokú divácku komunitu; od fanúšikov metalu, cez art rockerov až po rôzne avantgardne ladené duše. Zároveň však určite nie je nutné opakovať to, aké rozporuplné boli reakcie na vystúpenie týchto Nórskych vizionárov v rámci vyššie menovaného festivalu. Ja len pridám svojich pár centov s konštatovaním, že patrím skôr medzi tých, ktorý sa s „novou“ tvorbou ULVER dlhší čas nevedel stotožniť, ale práve to bol ten správny impulz, ktorý mi k ním ukázal cestu.
Palác Akropolis mi ako miesto určenia prišlo maximálne vhodné. Príjemná atmosféra, tak trochu útulné, ale hlavné je, že sál plus balkón s miestami na sedenie, poskytoval stále dostatok miesta pre relatívne vysoký počet zúčastnených. Prostredie teda bez debaty príhodnejšie, ako tá festivalová vrava v Jozefove. Začiatok akcie bol síce oficiálne posunutý na 19:30, ale inak to šlo ako švajčiarsky vlak podľa švajčiarskych hodiniek. Ani som teda nestihol preskúmať stánok s tričkami, vinylmi a inými suvenírmi a Attila Csihár, čoby one-man projekt VOID OF VOICES, už o pol mručal prvé slová do potemneného sálu, ožarovaného len sterilným modrým svetlom a pár sviečkami. Nie je to tak dávno, čo bol práve on ohlásený ako oficiálny „uvádzač“ ULVER. O tomto experimentálnom počine som mal doteraz len veľmi kusé informácie a preto som sa nechával prekvapiť, namiesto toho, aby som v predstihu pátral po dostupných nahrávkach na internete. Zahalený v čiernej róbe so špicatou kapucňou, pripomínal na pódiu niečo medzi SUNN O))) a nesvätým kazateľom. Ak som tomu správne pochopil, tak podstata približne polhodinu dlhého vystúpenia, spočívala v tom, že každý zvuk alebo slovo ktoré zo seba vydal, si následne cez pedál „nasľučkoval“ a naďalej sa tak pravidelne ozývalo z reproduktorov. S „podmazom“, ktorý si takto postupne vytvoril rôznymi variáciami šepotu, škrekotu, kazateľského hlasu alebo proste spevu à la Attila, následne pracoval digitálne a vytváral tak niečo na pomedzí noise-u a ambientu. Takže nedá sa povedať, že by celý projekt bol o tom, že si tam niekto celý čas len húka do mikrofónu. Zároveň určite nemusím podrobne opisovať, aká bizarná úchylnosť dokáže z niečoho takéhoto, pri Attilových hlasových dispozíciách a dostatočnej hlasitosti, vzniknúť. Ten časový priestor, ktorý bol pre VOID OF VOICES vyhradený sa javil ako absolútne postačujúci. Pretože napriek zaujímavosti, ktorou tento vskutku nevšedný akt disponoval, tá polhodinka bohato stačila, a po dvoch relatívne ucelených hlasovo-hlukových celkoch bolo hotovo. Každopádne, vytvoriť tak tuhú atmosféru len za pomoci hlasu a jednej neveľkej krabičky, si zasluhuje celkom obdiv. Pre niekoho možno klasicky nepochopiteľná nuda, kde sa nehrá ani na bubny, ale podľa môjho názoru ťažké zlo a hlavne skvelý úvod večera, s patričným puncom jedinečnosti!
Od tejto chvíle patrilo pódium s množstvom inštrumentov a elektroniky prípravám na ULVER. Na plátne, ktoré neskôr v priebehu vystúpenia hostilo projekciu, poniektorým už známu z Brutal Assault, sa rozsvietil názov kapely, pod ktorým stálo „We come as thieves“. Vystupňované napätie nenechali však pridlho visieť vo vzduchu a za vítajúceho ohlasu plného publika začali skladbou „Eon“. Už tá bola predzvesťou skvelého zážitku. Bezchybnému zvuku by sa možno dala vytknúť trochu nenápadná basgitara, ale inak zostáva táto stránka bez komentára. Garmov vokálny prejav nabral oproti minulosti na patričnej istote, a svoje party zvládol majstrovsky. Jeho upokojujúci a sugestívny hlas, bol ako charakteristický znak inak rôznorodej hudby ULVER, nosným prvkom celého predstavenia. Prierazné bicie dodávali elektronikou prešpikovanej muzike na neskutočnej intenzite. Piesne dýchali vlastným životom a nálada, ktorá v Akropoli panovala, kyvadlovo kmitala od melancholických spevov cez trip-hopové tanečné rytmy až po pomalé hypnotické pasáže, ktoré často gradovali v nekompromisných nástupoch, ako napríklad „Rock Massif“. Krásne počúvateľná hudba tak neraz prechádzala v nepríjemné chvenie v žalúdku. Tomu vždy odpovedala aj samotná projekcia, kde miestami psychotické a ťažké zábery striedali pokojné alebo aj posmutnelé obrazy . Tieto avantgardné vizualizácie tak dávali jednotlivým kompozíciám štvrtý rozmer, a napriek tomu, že časť pozornosti si pýtali sami hudobníci, tak ju považujem za neodmysliteľnú stránku veci. Ja sám som sa často prichytil v zvláštnom stave, kedy som si s otvorenými ústami a zatajeným dychom ani neuvedomoval, že stojím nohami pevne na zemi niekde na koncerte; ale myseľ bola pri tónoch klavíru úplne niekde inde. Práve v tom zhľadávam špecifikum oného zoskupenia, kedy vám nepriestupná atmosféra opije mimo sluchu všetky zvyšné zmysly. Preto asi ani nie som takto spätne schopný vypichnúť rôzne detaily týkajúce sa vystúpenia. Neodpustím si, že v niektorých skladbách boli aj chvíľami hluché miesta, kedy človek krátko prešľapoval z miesta na miesto, ale celkovému dojmu to príliš neubralo. Setlist prešiel gro zo „Shadows Of The Sun“, ďalej to najlepšie z „Blood Inside“ a „Perdition City“, opomenuté nezostali ani EPčká ako „Silence Teaches You How To Sing“, alebo „A Quick Fix Of Melancholy“. Posledná, a danom okamihu zdanlivo nekonečná, skladba „Not Saved“ bola svojou monotónnou a krásnou melódiou uhrančivá ako nič, čo som doteraz na vlastné oči videl. Totálny záver večera a sánka padnutá niekde vo výške pásu!
Napriek tomu, že nedám dopustiť na gitarovú muziku, tak raz za čas sa kultúrne obohatiť aj z iného súdku nie je úplne z cesty. A žánrovo neuchopiteľný kontrast čistoty a temnoty, smútku a radosti, melanchólie a energie, akou táto kapela disponuje bol na to ako stvorený. Treba síce prísť obrnený voči experimentom a oprostený od klišé, ak patríte medzi tých konzervatívnejších, ale stojí to minimálne za pokus. Musím povedať, že nielen po lyrickej stránke je ULVER o sile hudby ako takej. Odchádzam s hlavou v oblakoch, je čas na oddych. A“Rest is silence“..
Poznámka na záver: ULVER v rámci jedného koncertu v Aténach zahrali publiku jednu kapitolu z „Bergtatt“ ako neplánovaný prídavok. Na jednu stranu splnený sen, pretože ten album považujem za jednu z najskvostnejších nahrávok na poli black metalu vôbec. Druhá vec je, že ich samotných dnes považujem za diametrálne inú kapelu, ako pred pätnástimi rokmi, ktorej zostal spoločný akurát tak názov; aj to len v slovnej podobe. Svojím spôsobom som teda rád, že sa v Prahe nič podobné nekonalo. Bojím sa ako by to dopadlo, aj keď to môže znieť lákavo ako prasa!
