Niektoré veci by malo zostať mŕtve. Niektoré však napriek neprajníkom povstanú z popola, a to buď s patričným aplauzom alebo hanlivým pískaním publika. Prípad RAGNAROK je presne niekde na pomedzí, kedy ich návrat k aktívnej tvorbe stojí za pováženie. Kapela totiž po donedávna poslednom albume „Blackdoor Miracle“ utíchla, a navyše prešla v posledných rokoch tak intenzívnymi personálnymi víchricami, až v súčasnosti zostal jediným pôvodným a dlhodobým členom na palube, bubeník Jontho. Určitá nadväznosť na predchádzajúce pôsobenie teda stále existuje, ale predsa, vydanie nového materiálu pod hlavičkou RAGNAROK vynára mnohé otázky. Nie je to trochu ochčievanie ľudí klamlivou reklamou? Nebolo by lepšie namiesto vytrvalého dopĺňania zostavy ukončiť činnosť kapely a vyhradiť svoje tvorivé chute pre nejaký iný projekt? Nie som spôsobilý na toto odpovedať, ale každopádne radosť a očakávania z novinky tak u mňa nahradila určitá skepsa, odkedy som sa dozvedel tieto zákulisné informácie. Predsa len, výmena členov, ktorí sa najväčšou mierou podieľajú na písaní skladieb sa musí na tvorbe zákonite odzrkadliť.

Ako teda celá táto záležitosť dopadla po hudobnej stránke? Prvej veci, čo si poslucháč všimne je o niečo kvalitnejšia produkcia. Oproti svojim dávnym predchodcom ponúka nahrávka basovejší a plnší zvuk. Je síce stále dostatočne pichľavý a chrastivý, ale v žiadnom prípade sa nejedná o nejaký retro šum. Koniec koncov zvuková stránka je vec, ktorú som ocenil snáď na každom albume RAGNAROK, ale takto možno navyše konštatovať, že nezaspali dobu. Ďalšia vec, ktorá v ich tvorbe vystupuje ako nemenná premenná je vytrvalo zbesilé tempo. S výnimkou intra a pochodového úvodu poslednej skladby sa nejedná o žiaden poobedný relax a nabušený album Vám nedá nadýchnuť ani na sekundu. Surová mlátenica, po ktorej kresťanské údy lietajú všetkými smermi, je však v niečom predsa podstatne odlišná od skladieb staršieho data. Ide o to, že rapídne ubudlo výrazných gitarových melódií, ktoré práve najväčšmi činili z "Blackdoor Miracle" a "In Nomine Satanas" oné skvosty. Miesto toho, nové album prináša hutné, sekané riffy a hudbe samotnej dominuje skôr guľometná bicia súprava, ako popreplietané gitarové linky. V zásade sa dá konštatovať, že v pozícii nosného prvku, vystriedala melodiku predchádzajúcich albumov chytľavá a ostrá rytmika. Skladby sú si štruktúrou veľmi podobné, vždy majú tri či štyri ústredné motívy, ktoré sa na seba v pravidelnom počte taktov hladko nadväzujú. Hudba je takto rozkúskovaná na krátke úderné pasáže množstvami prechodov a ako pojítko medzi nimi funguje často prítomný vokál. Nový hlas kapely disponuje znateľne hrubším, menej uškričaným prejavom a s trochou predstavivosti by som ho prirovnal k Mortuusovi z Marduk, i keď HansFyrste zďaleka nemá (alebo nevyužíva) tak veľký rozsah a nesiaha do hĺbky. Nový album je zemitejší a kompozične jednoduchší, atmosférou navyše účelne moc neoplýva, ale má ten správny, chytľavý "drive", ktorý ma na niekoľko posluchov posadil na prdel. Ale či je toto celé vlastne dobre alebo špatne? Za seba môžem povedať, že "Collectors of the King" bol na ten prvý kontakt ako guľka medzi oči! Nadupaný materiál bez nadbytočných odbočiek, otočiek, premetov a vyhrávok skvele odsýpal, jednotlivé skladby na seba dokonale nadväzovali a celkovo, navodila dojem poctivej a odovzdanej roboty. To by to však nesmeli byť RAGNAROK, aby mi to celé časom neprišlo trochu málo, práve s ohľadom na ich doterajšiu tvorbu. Bol som zvyknutý objavovať rôzne zákutia brutálnych porcií rúhania, ktoré nám servírovali v prvej polovici súčasnej dekády, no na konci tejto pekelnej jazdy čaká len slepá ulička a opakované stláčanie "PLAY" už neprináša až toľko vzrušenia, aj keď to nutkanie tam určite je.


U mňa osobne je otázka kontinuity kapely nakoniec vyriešená. Podarilo sa im zachovať vlastný ksicht, aj keď rukopis skladieb je už niekde inde. Zvuková stránka, ako aj zlostná a bezbožná nálada, ktorá z nahrávky srší, je dostatočným poznávacím znamením a zároveň tým jednotiacim prvkom medzi minulosťou a súčasnosťou. RAGNAROK však po dlhej ceste k svojej dnešnej podobe nepochybne niečo stratili, a spadli tak z výslnia majstrovskej originality trochu bližšie k šedému priemeru black metalu, a nakoniec sa trochu sa obávam, že lepšie to už do budúcna ani nebude. Ale zas načo predbiehať?! Suma sumárum, napriek teda určitému sklamaniu, radím "Collectors of the King" stále medzi to lepšie, čo v roku 2010 doposiaľ vyšlo a verím, že si toto svoje postavenie udrží aj v horizonte celej tohtoročnej žatvy.

P.S. Malé plus dodávam za seriózny a zaujímavý obal. Ten "gangsta" obrázok z "Blackdoor Miracle" ma totiž baví asi doteraz.

K recenzi poskytl: Regain Records