Tom Gabriel Fisher je na poli tvrdej muziky kapacita ako bič. Vážim si ho ako umelca a muzikanta, a som moc rád za to, že pomaly po 30tich rokoch od natočenia prvého dema HELLHAMMER, ešte starecky nepovesil gitaru niekam nad krb v švajčiarskych alpách, ale naďalej aktívne brázdi scénou, ktorú kedysi pomáhal kreovať. Síce nepoznám konkrétne pozadie „osobných dôvodov“, pre ktoré, približne dva roky dozadu ukončili CELTIC FROST svoju činnosť, ale hneď prvé informácie o novom projekte ma naplnili veľkým očakávaním. Avízo, že bude vychádzať z miesta, kde jeho predchodca skončil s úspešným albumom „Monotheist“, bola vzápätí dobrá správa č.2. Je viac menej jasné, že publicita kapely je v takomto prípade značne uľahčená, ale kto si už raz zaslúžene spraví meno, tak akýkoľvek jeho, hoci aj priemerný pokus, sa pochopiteľne stretne s patričným ohlasom..Ak sa vám zdá názov TRIPTYKON trochu zvláštny, tak treba uznať, že debut „Eparistera Daimones” v tomto smere nijak nezaostáva. Čo sa týka vizuálnej stránky albumu, tak došlo na spoluprácu s ďalším vyhláseným švajčiarskym umelcom, otcom votrelca, H.R.Gigerom. Napriek tomu, ako jeho tvorbu obdivujem, tento krát sa úplne nepodarilo zopakovať kúzlo tandemu Fisher- Giger z „To Mega Therion“, ktorého artwork sa stal námetom nespočených tetovaní fanúšikov a sám ho považujem za najvydarenejší obal všetkých čias. Ako perličku zo šoubiznisu pridávam informáciu, že booklet obsahuje portrét členov TRITYKON od Vincenta Castigliu, maľovaný vlastnou krvou. Hovoriac o zostave, tak mimo bubeníka a basáčky, je stálym členom formácie aj gitarista DARK FORTRESS- V. Santura, ktorý pred tým absolvoval s CELTIC FROST ich posledné svetové turné. O povahe jeho účasti v kapele tu ešte bude trochu reč.
Album je na prvý kontakt vskutku ako mladší bráško spomínaného „Monotheist“. To na jednu stranu vypovedá o tom, do akej miery, sa Warrior podieľal na vzniku materiálu pre posledný album CELTIC FROST. Zostal tu výrazný a rezavý (pozn.= řezavý/CZ) zvuk gitár, zväčša sekané riffy a chladná atmosféra, ktorá ťaží zo stredného až pomalého tempa. Umocnené trieštivými bicími s množstvom činelov tu a tam, nesie táto doomová záležitosť množstvo podobností s oným monoteistom. Ale v žiadnom prípade to nie je ako pretlačené cez kopírovací papier. V prvom rade vymizol, možno s výnimkou „Myopic Empire“, istý gotický nádych. Skladby na „Eparistera Daimones” sú tvrdšie, povedzme vyslovene metalovejšie“ ale zároveň všeobecne pestrejšie, čo do nálady aj atmosféry. Svoju úlohu v tomto smere patričným spôsobom zohral aj vyššie menovaný V. Santura. Mimochodom, keď si vezmete, že tento maník v priebehu dvoch mesiacov nahral spolu s TRIPTYKON aj „Ylem“, tak tomu hovorím pracovná morálka! Každopádne jeho prínos je tu zreteľne počuť, a niektoré momenty, najvýraznejšie potom celá „In Shrouds Decayed“ a čiastočne aj „Descendant“, by som si dovolil prirovnať priamo k jeho domovskej kapele. Okrem aktivity nových členov, sa album vzďaľuje od svojho nepriameho predchodcu ešte ďalej. Nech sa páči, rýchla thrashová vec „A Thousand Lies“ s refrénom na spôsob NACHTMYSTIUM, doslova filmová skladba „My Pain“, pohybujúc sa niekde medzi soundtrackom z Blade Runnera, ULVER a AGALLOCH, spestrená uhrančivým ženským spevom, ktorá predchádza záverečnému dvadsaťminútovému eposu „The Prolonging“, svojou povahou najtemnejšej časti nahrávky.. To všetko tu možno v homogénnej podobe nájsť!
Produkcia je v tomto prípade majstrovsky poctivou prácou. Hlavne, čo sa týka gitár, tak sa každá skladba môže pýšiť vlastným zvukom, pri zachovaní určitých identifikačných atribútov. Viem, že to vyznieva dosť nejasne a vágne, ale ten myslený rozdiel je celkom ťažko uchopiteľný. Čo, ako posledná vec pomáha vymedziť jednotlivé piesne, a odlíšiť ich jednu od druhej, je spev. Thomasov vokál prechádza od doslova rečníckych polôh, cez poznávacie „Uuh!“, ku ktorému by mohol mať pomaly aj autorské práva, až po tvrdý rev, aký nenájdete ani na žiadnej HELLHAMMER/CELTIC FROST nahrávke.
V TRIPTYKON sa podarilo skĺbiť odkaz jeho „otcovských“ kapiel s „cudzími“ prvkami. Nadväzuje, tak na kvality svojho predchodcu, ale zároveň šikovne obchádza kritiku, podľa ktorej len parazituje na jeho doterajšom úspechu. Takisto ako v prípade CELTIC FROST, aj tomuto aktu istý čas potrvá, než sa mu podarí vymaniť z postavenia určitého pohrobka. Pretože napriek tomu, že „Eparistera Daimones“ je svojbytný počin, bude minulosť v našich hlavách a ušiach ešte dlho rezonovať. Chce to čas, ale verím, že TRIPTYKON, zachovajúc si nastavenú latku kvality, si svoje miesto vydobyje. Má to totiž opäť čo nového povedať a prajem tomu veľa úspechov!
