Už je to nejaký ten čas odvtedy, čo som naposledy napísal nejaký ten text na tento web. Dôvodov bolo mnoho, najmä časové, avšak celkovo klesalo moje nadšenie z nových nahrávok, ktoré sa začali ku mne dostávať. A tak som sa motal dookola v starých osvedčených veciach a povedal som si, že pokiaľ nepríde niečo, čo ma bude natoľko fascinovať, že táto recenzia sa napíše sama od seba, nebudem písať nič a presunul som sa do sekcie občasníkov. Dobrá srpáva je, že album, ktorý si túto recenziu napíše sám sa volá „Recitation“ a „občas“ je práve teraz. ENVY je japonská kapela, ktorá sa pohybuje v uvrieskaných emotívnych vodách moderného post-rocku s hardcoreovými vplyvmi. Nie, nie, nebuďte frustrovaný a neodchádzajte so slovami: „zasa stokrát prevarená voda“. „Recitation“ je jeden úžasný album a aj keď to teraz píšem, vlastne ono sa to píše samo, vo víre ošiaľu z prvotných (cca 20 za zhruba týždeň) vypočutí. Nebojte sa, už mám nejakú tu skúsenosť, ako poslucháč a garantujem vás, že ak ste aspoň v jednom z horeuvedených štýlov kúsok doma, budete maximálne spokojní. No a tí ostatní teraz na chvíľku pauznite ten Darkthrone a pustite si klip pod článkom a čítajte ďalej.
Keby som napísal, že v tejto hudbe je dominantný vokál, nehovoril by som celkom pravdu. V pasážach, kde by to aj mohlo javiť ako pravdivé, sa treba ponoriť kúsok hlbšie a v nahrávke sa kúsok viac pošpŕtať. A verte mi, je tam toho naozaj moc. Niekedy je to až dych berúce, čo všetko sa odtiaľ na vás vyvalí. Gitarové linky s fantastickou melodickosťou sa do vás zadierajú postupne s rôznym stupňom dravosti, podľa toho, ako dvojica gitaristov svoj zvuk za behu moduluje. A veru, vyhrali sa s ním úplne nádherne. Na albume nie je jediná producentská chybička, ktorú by som mohol vytknúť. Všetko krásne do seba zapadá. Zvuk sa podaril na totálnu jednotku. Na Tetsuyov hlas sa pridalo ešte aj jemné skreslenie, čo mu dodalo ešte väčšiu iskru a deštrukčnú schopnosť. Gitary krásne tlačia a ich jednotlivé vrstvy sa cez seba predierajú v jednej nádhernej zvukovej vlne, ktorá raz len pokojne žblnká, inokedy mi pripomína tsunami. Keď už si myslíte, že už gradácia postupne ani nemá kam gradovať, príde na radu onen spomínaný vokál, alebo ešte jedna vrstva gitár, čo už prakticky z tsunami robí totálnu živelnú pohromu a spôsobí vo vás niekoľko dní trvajúcu povodeň. Začiatok albumu je a'la „klasika“ ENVY, následne však pribúdajú aj experimenty a hitová, priam až punková vec - „Dreams Coming to An End“, ktorú som si osobne veľmi zamiloval a vokalista Tetsuya Fukugawa na nej odviedol kusisko roboty. Rovnako ešte musím upozorniť na pieseň, ku ktorej bol aj natočený videoklip (pod článkom) - „Worn Heels and the Hands We Hold“ - úplná demonštrácia toho, čo vás na „Recitation“ čaká.
Ja si teda spokojne chrochtám blahom a som rád, že konečne tu máme po dlhej dobe nový „post-niečo“ album, ktorý je naozaj úchvatný a strhujúci. Myslím, že má potenciál zaujať aj ľudí, ktorí na toto veľmi nie sú, každopádne ak vám je podobná hudba aspoň kúsok blízka, po „Recitation“ určite musíte siahnuť. Maximálna spokojnosť.
