Stúpajúca kvalitatívna tendencia albumov SOLEFALD sa (u mňa) zastavila pri nedosiahnuteľnom „Neonism“. Nasledujúce dva počiny sú síce fantastické, ale nespôsobovali už ten šok, čo tento pilier avantgardného (black) metalu. Latka išla o niečo dolu aj s nasledujúcou dvojicou „Icelandic Oddyssey“, hoci v rámci stále vysokého nadštandardu SOLEFALDu. Tieto albumy boli akési predvídateľné, aj v rámci scény ako takej. Očakávaný návrat s novým albumom preto už dopredu vyvolával veľa otázok. Podarí sa nórskym vizionárom prísť s niečím novým, alebo natočia len ďalší „ok“ album. Realita je niekde uprostred. Odrazovým mostíkom pre „Norrøn Livskunst“ boli práve predchádzajúce dva počiny „Red for Fire“ / „Black for Death“, nielen ideologicky ale aj hudobne. Hoci sa kapela tento krát nevydala až tak ďaleko do minulosti, ale len do roku 1900, aby objavovala svoje kultúrne korene, predsa len stavia na klasickejších (black) metalových postupoch, silných epických momentoch, ktoré som však už od nich počul. Na druhej strane jemne obohatených predsa len o čosi progresívnejšie prvky ako na „Icelandic Oddyssey“. Každopádne, nebyť skladieb ako „Tittentattenteksti“, s fantastickou hosťujúcou Agnete Kjølsrud z Animal Aplha (áno, presne tá, ktorá „iritovala“ už svojim vokálom aj v „Gateways“ na aktuálnom albume Dimmu Borgir), ktorá patrí jednoznačne k najsilnejším momentom albumu a dokonca možno k najsilnejším momentom v celkovej diskografii kapely, či hravá odrhovačka „Stridsljod/Blackabilly“, ktorá krásne celkovú atmosféru albumu uvoľní a zároveň pripomína, odkiaľ SOLEFALD vyšli. Škoda, že ten pomer nie je opačný. Takto na mňa „Norrøn Livskunst“ pôsobí, len ako pekne vyzreté pokračovanie „červeno/čierneho“ albumu s viacerými veľmi chytľavými momentmi, ktoré napriek tomu, že nedostali toľko priestoru ako by sa patrilo dokazujú, že avantgardná metalová scéna má ešte stále čo ponúknuť. Škoda, že pri tak šikovných hudobníkoch a skladateľoch, akými Lars a Cornelius určite sú, je ich tak málo.
SOLEFALD sa buď vyčerpali, alebo zostarli. Hoci stále vyčnievajú nad väčšinou podobne orientovaných kapiel, predsa len ich intelektuálna šialenosť (prvé štyri albumy a najmä stále neskutočný „Neonism“) nemala konkurenciu. Pri hrabaní sa vo vlastných koreňoch pôsobia o čo si štandardnejšie, možno až zbytočne rezervovane. Chcelo by to viac popustiť uzdu šialenstva, možno menej rozmýšľať a konať viac impulzívne. Tých pár fantastických momentov človeka dokáže síce riadne nakopnúť, ale zároveň aj nahnevať, že ich predsa len nie je o čo si viac. Chýbajú mi.
