Jedným z dôvodov prečo ma RAVENTALE zaujíma, je bezpochyby fakt, že podobne ladeného metalu prichádza z východu veľmi poskromne. Po poslednom nezdare v podobe „Mortal Aspirations“ som však na nich mierne zanevrel, a myslím, že prerod nádejného projektu v bezpohlavnú odrhovačku odradil mnohých. Keď sa mi však konečne dostala do rúk táto novinka, zahodil som všetku skepsu a dovtedy pretrvávajúcu nechuť vystriedalo nadšené očakávanie. Už ten entomologický obal pôsobil presvedčivejšie, menej skladieb mohlo naznačovať viac pozornosti k ich detailom, stál tu stručný a jasný titul evokujúci náladovosť, emócie a život, jednoducho... všetko sa podvedome zdalo byť úprimnejšie a presvedčivejšie než naposledy. Ja bez napínania hovorím, že sa tak stalo. „After“ sa dá chápať ako ohliadnutie za staršou tvorbou, ktorá sa, najmä v podobe prvého albumu „On A Crystal Swing“, vyznačovala fantastickou, objímajúcou atmosférou. Prekrývajúc vtedy množiny blacku aj doomu, došlo s minuloročným „Mortal Aspirations“ na zmenu žánrového kurzu a melancholické melódie razom nahradili chytľavo znejúce riffy a tvrdšia rytmika. Hĺbavosť RAVENTALE bola pridusená pod mainstreamovým metalovým modernizmom, a nakoľko slovo mainstream nerád používam, v tomto prípade nevidím iného ekvivalentu. Neodvážim sa posudzovať myšlienkové pochody hlavného protagonistu Astarotha, no pri dnešnom počúvaní „After“ sa zdá byť jasné, že spomínaná „odbočka“ bola skutočne len akýmsi experimentom. Či už vydareným alebo nie bolo predmetom inej recenzie.
Aktuálne album obsahuje, čo do počtu skromných päť skladieb. Možno je to málo, možno akurát, na čo však už bolo názorne poukázané aj tu v diskusiách, je to, že pod titulom „Flames“ sa ukrýva stará skladba „Огнем Кромсая Небеса“ (“ Shredding the skies by fire“), známa z prvej nahrávky. Nemám nič proti podobným „vykopávkam“, v tomto prípade však znehodnocuje už beztak diskutabilný charakter „After“ v zmysle plnohodnotnej nahrávky, keďže z piatich skladieb sú to zrazu štyri plus nejaký bonus. Navyše tou zmenou názvu tak ešte činí trochu neobvykle a skryte. Popravde, ak by som album kúpil, tak cítim ošidený. A ešte si aj zanadávam, že pôvodná verzia skladby je aj tak lepšia. A naozaj je. Pretože nakoľko sa RAVENTALE hudobne opäť dostali do vôd melanchólie a náladovosti a tomu patrične aj prispôsobili zastretý zvukový háv piesní, tak ich prejav už zostal uhladenejší. Práve kontrast rozjímavých melódií s veľkolepým duchom a ostrých, neučesaných rysov produkcie, činilo z debutu tak kvalitnú a opakovane záživnú nahrávku.
Čo sa týka nových štyroch skladieb, osobne som nadmieru spokojný. Ako časti celku zachovávajú jeho kompaktnosť a súrodosť, od seba navzájom však zachovávajú dostatočný odstup a odlišnosť. Ku príkladu úvodná pieseň „Gone“ pulzuje vleklým doomovým tempom, chorobné riffy, zosmutnelé melódie a surový spev tu vykresľujú depresívnu mozaiku, ktorá postupne vygraduje v svetlú katarziu. Posledná (bezmenná) „-„ je zas výraznejšie blackovou skladbou, gitarovo pripomínajúca švédsky Shining. Za najzaujímavejšiu kompozíciu však od začiatku považujem atmosférickú pieseň „Youth“, s vynikajúcim melodickým motívom na spôsob Agalloch. Pestrosť hudobnej náplne činí z nahrávky veľmi príjemný a zaujímavý kus do zbierky, no logicky tu potom naráža na svoju nevalnú hraciu dĺžku a necháva tak poslucháča odísť s neúplným zážitkom.
V celkovom vyznení „After“ stále zaostáva za expresívnou rannou tvorbou, avšak po stránke profesionality a vyzretosti ju už ďaleko predbehol. Kapela sa vrátila ku svojej pôvodnej hudobnej koncepcii, no nesnaží sa opakovať sama seba, a Astaroth si naďalej hľadá vlastné cestičky vpred. Ako bolo vyššie povedané, od posledného počinu sa jedná o dobrý krok vpred (alebo presnejšie povedané „vzad“), a toto melodické dielo by podľa mňa malo zaujať minimálne každého, komu je v metale blízka melancholická a snová nálada. Mimochodom nebyť spomínaného nedostatku v stopáži, tak v hodnotení určite nestrhávam do sedmičky chýbajúceho pol bodu.
