V biografii tohto belgického projektu sa okrem iného dočítate, že jeho vznik podnietili také mená ako In Slaughter Natives, Raison d'Etre či The Moon Lay Hidden Beneath a Cloud. Fanúšikovia týchto legiend svojho žánru určite spozorneli. Otázka znie či Bart Piette, zakladateľ a jediný člen DMH, je len šikovným plagiatórom uvedených borcov alebo kráča vlastnou cestou hľadajúc nové obzory vo svete „temnej elektronickej hudby“. Na túto otázku sa pokúsim odpovedať prostredníctvom recenzie na jeho album „Spirits“. Album otvára skladba „Road To Sweet Waters“, ku ktorej je spravený aj dosť pôsobivý videoklip, ktorý by nemal ujsť vašej pozornosti (k dispozici pod článkom). Už v tejto prvej skladbe počuť vplyv vyššie spomenutých Bartovych idolov a učiteľov. Po celej dĺžke skladby sa ako hmla plížia pompézne ambientné plochy, do toho pomaly, no neúprosne udiera martial bubon a v pozadí znie kvílivý operný vokál. V podobnom duchu pokračuje i nasledujúca skladba, ktorá svojim názvom naznačuje súvislosť s otváracou skladbou albumu. Hlavný rozdiel je v použití mužského vokálu a tak si môžeme vypočuť pomerne sarkastické kázanie Mr. Antikrista. Ďalšia skladba „And The Spirits Of Nature“ prináša miernu zmenu atmosféry. Skladba nie je natoľko pochmúrna ako jej predchodkyňe, o to viac je však majestátna a paralyticky ezoterická. Nebudem opisovať svoje pocity z každej skladby, vzhľadom na to, že skladby sa výrazne od seba nelíšia. „Spirits“ je de facto koncepčný album a preto nevnímam ako negatívum ak sa skladby podobajú a vytvárajú tak pomerne homogénny celok. Každá skladba má v sebe niečo svojské a ja som nemal pocit, že je to nudný kolotoč.
Veľmi príjemným oživením sú tribal rytmy a industriálne prvky použité v niektorých skladbách. Na mysterióznosti sa významne spolupodieľa občasné použitie gregoriánskych vokálov a symfonické vyznenie dokreslujú miestami veľmi zaujímavé prvky neoklasickej hudby. Zakomponovanie zvukov austrálskeho didjerida do skladby „The Road Back From Sweet Waters“, ktorá uzatvára „road trilógiu“ považujem za vydarený krok, aj keď využitie tohto nástroja v elektronickej hudbe nie je ničím výnimočným. Album uzatvára „blíženec“ skladby The Curse, ktorý Bart nazval jednoducho „The Curse II“. Táto skladba je najdlhšou na albume, „Spirits“ sa s nami lúčia vo veľkom štýle, aspoň teda čo sa týka stopáže. Skladba do seba absorbovala viac-menej všetky charakteristické črty albumu: tribal/martial rytmy, dark ambient, industrial. Dá sa povedať, že je to také zhrnutie albumu, čím však nechcem povedať, že si stačí vypočuť túto jednu skladbu a ostatným netreba venovať pozornosť. To určite nie. Skôr mám pocit, akoby skladba „The Curse II“ bola „prekliate“ dlhým „outrom“.
Hoci po prvých posluchoch som bol z „Duchov“ priam nadšený, po absolvovaní takmer desiatich „špiritistických rituálov“ sa moja eufória vyparila. Kameňom úrazu je dĺžka albumu. Hodina síce nie je veľa, ale nápadov je akosi primálo. Vrátim sa k otázke, ktorú som položil v úvode recenzie. Prekročil Bart a jeho „Spirits“ tieň svojich slávnych hudobných modiel? Obávam sa, že nie. Neoznačil by som DMH ako nehanebného plagiátora, kráča po svojej „road“, ale používa pri tom už mnoho krát overené materiály svojich starších kolegov z branže. Nepočujem v aktuálnej tvorbe DMH príliš veľkú snahu experimentovať, odlíšiť sa či chuť riskovať odmietanutie a ísť „s vlastnou kožou na trh.“. Neviem, možno je Bart Piette zručný remeselník, ktorý sa teší, že vie pomerne svojsky napodobniť diela majstrov. A možno má naviac a potrebuje čas kým dozrie na majstra. Predpoklady na to má.
