Už samotný obal zaujme vašu pozornosť a ak si potrpíte na exkluzivitu budete spokojní. „Agartta“ však nie je len nejaká sexi slečinka s prázdnou hlavou. Obsah a forma si v prípade TR vždy podávali ruky a vzájomne sa obohacovali. Mám na mysli predovšetkým ich videoprojekciu, ktorá dáva ich hudbe ďalší rozmer a zas naopak ich hudba dáva pridanú hodnotu videoprojekcii. Hudba týchto elektronických šamanov však výborne funguje aj bez obrazu a týka sa to aj ich novinky. Je na nej 12 skladieb, pričom posledné štyri skladby sú bonusy. Úvodná skladba „Divinorum“ je vstupnou bránou do ríše „Agartta“. Je divotvorná ako jedna šamanská bylina a my sa vydávame jej prostredníctvom na ďalekú cestu. Po viac menej meditatívnej „Divinorum“ nasleduje temne pulzujúca „Synchronicita“, kde okrem klasického „TR prednesu“ znejú v úzadí aj útržky gregoriánskych vokálov. „Tenze“ nadväzuje na predošlú skladbu, ale pôsobí viac epicky vďaka symfonickým prvkom a absencii beatov. Výrazným elementom tejto skladby je predovšetkým ženský spev, ktorý má na starosti Anna-Mari Thim, vokalistka legendárnej Arcany. Skvelý ťah, chalani vedia koho si prizvať k spolupráci. Anna si ešte zaspieva či skôr zašepoce v skladbe „Integrita“, ktorú ja osobne považujem za „hit“ albumu. Anna v nej dostane viac priestoru, pričom tu so svojim hlasom pracuje odlišným spôsobom ako v „Tenzi“. Najviac ma však dostal ťahavý zvuk trubky, nečakal som, že blues jazzová trubka bude tak skvele ladiť s dehumanizovanou okultnou hudbou TR. Excelentné. Medzi „Tenze“ a „Intergrita“ sú ešte tri skladby, ktoré samozrejme tiež stoja za zmienku. „Catastrophobia“ nie je po hudobnej stránke žiadna katastrofa, toho sa neobávajte. Postavená je na mysterióznej rytmike a choráloch, ktoré akoby vychádzali so stredu zeme. Zlovestné tanečné rytmy a tajomné proroctvo prináša “Limbo“, ktoré je tajnou chodbou, ktorá vedie priamo do „Agartty“. Šiesta skladba nesie rovnaký názov ako album a má zrejme zásadnú symboliku pre dešifrovanie skrytej symboliky celého diela. Počúvajte teda pozorne, aby ste neprišli o potrebné indície. Skladba je pompézne pomalá, valí sa ako hmla jesennou krajinou. Po nej prichádza už spomínaná „Integrita“. Iluzórným východom z labyrintu „Agartty“ je záverečný hymnus „Fohat“ po doznení, ktorého si asi nebudete istí či je to naozaj koniec. Nasledujú štyri bonusové skladby, z ktorých by som dal do popredia skladbu „Veles“ čo je osvedčená vec, ktorú určite poznáte z koncertov. Mimoriadne chutným dezertom spomedzi bonusov je i podmanivý ritual mix skladby „Catashrofobia“ od spriaznených AH-CAMA-SOTZ.
Také sú teda moje „argumenty“. Neviem či som vás presvedčil o vysokej hodnote aktuálneho počinu jihlavských zvukových čarodejníkov. Som si vedomý toho, že moja recenzia bola viac abstraktná ako konkrétna, nuž ale nemohol som inak. „Agartta“ a vlastne celá tvorba Tábora Radosti je halucinogénna hu(d)ba, omamná, tajomná a evokujúca zmenené stavy vedomia. Je preto veľmi náročné a podľa mňa dokonca neužitočné snažiť sa racionálne uchopiť a pochopiť tento opus. V prípade „Agartty“ niet nad empirickú skúsenosť, stopnite rácio, stlačte Play a možno uvidíte „bouři nad jezerem“ a pochopíte, že „slova mají řád“.
K recenzi poskytl: Tábor Radosti
