Pomyselné trilógie obvykle tvoria slabšie a silnejšie časti. V prípade fínskeho funeral doom metalového triptychu s názvom COLOSSEUM sme sa v minulosti stretli skôr s tým horším variantom, zosobneným prvými dvoma počinmi. Aj keď v žiadnom prípade nešlo o vyslovené nepodarky, svojim odťažitým charakterom a neveľkým prínosom sa zaradili skôr medzi priemerné záležitosti. Tretí zárez s podtitulom „Parasomnia“ sa našťastie vydaril omnoho viac. Nebyť nešťastného skonu speváka, gitaristu a skladateľa Juhani Palomäkiho (R.I.P.) a následného rozpadu kapely, označil by som tento počin za začiatok novej periódy v jej existencii. No realita býva často nemilosrdná. Domnievam sa, že novým albumom nám pochmúrni Fíni predostreli aspoň časť svojho tvorivého potenciálu. Ich predošlé výtvory ponúkli iba rutinný konglomerát extrémneho doom metalu, orchestrálnych aranžmánov a ambientných plôch, navyše pôsobiaci dosť nezáživne a ťažkopádne. I nový počin obsahuje všetky spomínané ingrediencie, no rozdiel je markantný v tom, ako ich kapela servíruje. Motívy sa navzájom celkom logicky dopĺňajú a sú uchu prístupnejšie než v minulosti. Tentoraz si ich ponurú atmosféru môže poslucháč vychutnávať s pocitom väčšieho komfortu. Do pamäte sa vrývajú predovšetkým gitarové vyhrávky, zahrané až prekvapivo melodicky. Aj keď je ich charakter pomerne triviálny, je to prvok, ktorý vynikajúco kontrastuje s ťaživými riffmi. Výborným ťahom sú majestátne chorály a čisté vokály, dodávajúce nahrávke pestrejšie farebné odtiene a úprimne ľutujem, že ich skupina nezakomponovala v bohatšej miere. Ambientné prvky pôsobia harmonicky hlavne preto, že sú využívané účelne a na pomery Fínov skromne. Obligátny priestor dostali klávesové, sláčikové a dychové nástroje, no vzhľadom k stupňu vývoja žánru ich hru považujem za dosť archaickú. O zvukovej stránke to už našťastie neplatí, aj keď by som určite privítal lepšie a čistejšie vyznenie riffov. Mám pocit, že ich masívnosť zostala znovu trochu utopená.
Vrcholom kompozičného a interpretačného umu kapely je úvodný, vyše 20-minútový kus „Dilapidation and Death“, v ktorom sa striedajú vynikajúce pasáže. Kvôli svojej štruktúre a gradácii mal byť podľa môjho názoru zaradený až v závere platne. Nápadmi hýri i „In The Strand of Nightmares“ a na zahodenie nie je ani inštrumentálny kus „Questioning Existence“. Zvyšné skladby stoja viac-menej v ich tieni a chýba im výrazná nápaditosť. Možno by uvedenému nedostatku pomohla odlišná dramaturgia, ktorá by udržala fanúšika v napätí až do poslednej minúty. Ďalšie negatívum vidím v tom, že po viacerých vypočutiach platňa stráca silu. Na druhej strane, táto hrozba je takmer vždy daňou za chytľavé motívy a melódie. Podstatnú slabinu predstavuje i to, že album je v konkurencii silnejších počinov ľahko zameniteľný. Netvrdím, že muzika na ňom je tuctová, ale určite jej chýba originalita prvoligových Skepticism či Esoteric. V prípade COLOSSEUM je určite vhodnejšie rozprávať skôr o dobre zvládnutom remesle.
Album je dôstojnou bodkou za kariérou snaživých Fínov a treba povedať, že J. Palomäki skomponoval svoju labutiu pieseň s prehľadom skúseného skladateľa. Pozorný človek sa pri jej posluchu znovu ocitá v nocou zahalenom lese, z ktorého nevie nájsť cestu von. Škoda, že práve vtedy, keď pomocou lampáša zazrie v diaľke východ z jeho zajatia, knôt pomaly dohorieva a chudák musí znovu blúdiť, pretože kapela mu už nikdy nebude hrať a sprevádzať ho do šťastného konca. Tvorbu smutných tónov prenechala iným. Zostala po nej iba trilógia, na ktorú budem, aj napriek nevyrovnanej kvalite jednotlivých kapitol, určite spomínať v dobrom. A možno po dlhšom čase, pri opätovnom posluchu všetkých troch platní pochopím, aký bol vlastne celkový zámer jeho tvorcu a umelcov, ktorí mu ich pomohli nahrať.
K recenzi poskytl: Firebox Records
