Doska „A Voice from the Four Horns of the Golden Altar“ z roku 2009, nakoľko nebola výtvorom úplne bezchybným, stále predstavovala predlženú ruku zla. Doteraz si pamätám, ako som si v neskorých večerných hodinách vychutnával tento odpudivý plod, zatiaľ čo na mňa z promo bookletu zízali dve zlovestné postavy v kapucni. Ten bol vyrobený za pomoci klasickej čiernobielej potlače, akú mávajú rôzne fanziny a sám o sebe potom tvoril akési leporelo s rozkladacím motívom pentagramu, jednoducho lahôdka. Nestáva sa často, že by mi behal mráz po chrbte z toho ako zacítim náhlu vôňu (alebo skôr puch) undergroundu, myšlienkami sa prenesiem v čase do mne neznámej doby kaziet Autopsy, Morbid a ďalších. THE BEAST OF THE APOCALYPSE mi so svojím debutom dopriali ten nadpozemský stav vedomia, že hudba to nie sú len zmixované stopy nahratých nástrojov, ale niečo ďaleko viac. Niečo oddelené od osoby jej tvorcu, samostatná a skutočná existencia pulzujúca vlastným životom. Vec s ktorou poslucháč cíti intenzívny kontakt a nielen podupáva nohou do rytmu. To sa dnes pod nátlakom komerčného prebytku vytráca a mne sa tak paradoxne cnie za časmi, ktoré som vlastne ani nezažil. Asi preto som sa na novinku v podobe „Henosis“ tak tešil. Nie kvôli tomu, že by hrali TBOTA ultimátnu muziku, ktorú vám vychváli každý v superlatívoch, ale preto, že má v sebe niečo transcendentálne a podnetné, v zmysle predchádzajúcich riadkov. Žánrovo sa v prípade TBOTA pohybujeme v tých istých vodách ako na debute. Čo však doznalo rozpoznateľných zmien je produkčná stránka veci. Nepriehľadná masa zvuku pocítila na „Henosis“ v prvom rade dotyk transparentnosti. Za ďalšie plus vylepšenej produkcie by sa potom dal považovať hutnejší a plnší zvuk, čo v časoch „A Voice...“ nebola taká samozrejmosť. Vo svojej podstate sa však jedná len o kozmetické úpravy v rámci prirodzeného vývoja a optimalizácie vlastného vyznenia. A v duchu hesla, že zo zvieraťa krásku neurobíš, ktoré na TBOTA navyše jazykovo vcelku pasuje, si kapela naďalej razí svoj špecificky okultistický zvuk. Avšak to občasné vysokofrekvenčné škrípanie, šum a hluk (akési presahy do nosie-u) predsa len umocňovali oplzlosť debutu v tom dobrom slova zmysle, čo v novinke absentuje. Verím však, že toto bude vnímané zvlášť individuálne.
V čom novinka nepochybne predstihla svojho predchodcu je kompozícia skladieb. Tie sú na „Henosis“ rytmicky variabilnejšie, na reverbované gitary sa navyše tu a tam napojí piskľavá sólová linka. Na viacerých miestach nahrávky rovnako presakujú ťahavé klávesové stopy, ktoré povznášajú celok do chladných kozmických rozmerov. Beštiálne skreslený vokál trýzni sluchovody raz hlbokým, inokedy uškriekaným hlasom a výsledkom sú vskutku škaredé árie. Ručička tempa nestojí na jednom mieste a dalo by sa dokonca povedať, že album v sebe nesie pomerné množstvo našliapnutých a voľnejších pasáží. Teda voľnejších... Ono práve pomalých momentoch TBOTA dostávajú najviac ťaživú a zlovestnú tvár. Tento autentický rituál zhustený do siedmych skl(i)atieb, dokáže v hlave dostatočne zainteresovaného poslucháča narobiť slušný neporiadok. Pokiaľ fandíte super zlu na spôsob Teitanblood, Black Witchery, poprípade legendárnych VON, tak TBOTA môže byť pre vás zaujímavou alternatívou, respektíve výletom do bezbožnej dimenzie, kde vás jeho protagonisti prevedú mierne odlišnými chodníčkami. V každom prípade je to poriadna magorina, a to sa mi páči!
Debutový album bol surovejší a odpudivejší, „Henosis“ ťaží z lepšej prepracovanosti a v rámci možností aj svojej pestrosti. Je to dôkaz toho, že Beštia sa stále ešte len liahne zo svojho kokónu a sme tak svedkami pomalého, no chvályhodného progresu. Špecifický archaický zjav si však stabilne uchováva a myslím, že nikto koho oslovil prvý album nebude prskať kritikou. A navyše, kto má rád trochu tej okultnej fantastiky, nech si v noci zapáli pár sviečok a nahlas pustí niečo od tejto ozruty... Nebude ľutovať.
