ULVER na Slovensku považujem za Udalosť. Môžeme za to byť vďační usporiadateľovi, ktorý po minuloročnom koncerte v Prahe nasmeroval kapelu pre zmenu k nám, do bratislavského Majestic klubu (MMC), a dúfam, že sa mu to aspoň trochu vyplatilo. Pre mňa to síce znamenalo merať cestu cez polku federácie, ale po vlaňajšom zážitku z Akropole som nechcel zostať ukrátený. V ten večer to prekvapivo nebol jediný bratislavský koncert pod značkou Obscure Promotion, pretože v Randáli hrali Grave Digger. Mňa ako človeka neznalého miestnych pomerov pobavilo, že oba priestory sú v tej istej budove, akurát na rôznych poschodiach. Najprv som sa teda falošne tešil z vysokej návštevnosti a následne sa ešte dobíjal s akreditáciou na onú metalovú akciu. Veselo. Inak sa MMC s veľkým vyvýšeným pódiom a dobrým osvetlením javil ako veľmi dôstojný priestor pre takýto koncert, akurát divácka VIP tribúna zívala väčšinu času prázdnotou.
Role bizarného predskokana sa na tomto turné zhostil jednočlenný nórsky projekt ZWEIZZ. Jeho umelecký prejav sa na necelej polhodine rozpadol do hudobnej a nehudobnej časti, pričom to prvé si pravdepodobne pýta úvodzovky. Čakal som intenzívny audio-terror a uši dráždiaci noise, no jeho hlukové výjavy, vytvárané za pomoci elektroniky a trúby, strádali potrebnú mieru hlasitosti a zvukovej provokácie. To, že prezentácia nemala hlavu a pätu je nanajvýš žiadúce, a to, že k nám bol celý čas otočený zadnicou je pravdepodobne tiež neodmysliteľnou súčasťou tejto pódiovej show. Dramatickej zložke dal tento bosí muž plný priechod počas toaletného outra, kedy si vložil hlavu do pripravenej záchodovej misy vybavenej kamerou, a spokojný úsmev vystriedal päťminútovým znázorňovaním dáviaceho reflexu, samozrejme s patričnou zvukovou kulisou. Úprimne konštatujem, že som z vystúpenia nepochopil ani minútu, čím možno do bodky splnilo svoj zámer, no ku koncu som sa úprimne pobavil. Oproti skvelému Attilovi a Void Of Voices žiaľ ZWEIZZ tento krát ponúkli tej avantgardy až príliš. Aspoň sa mali ľudia zas o čom rozprávať.
ULVER sme sa dočkali o pol desiatej. Moju zvedavosť ohľadne setlistu rozbili hneď na úvod, kedy Garm oznámil, že dnes večer budú hrať len nový album. Na nové skladby som sa určite tešil, no takto monotématicky poňaté koncertné vystúpenie ma zaskočilo. Zostávalo len dúfať, že to nemyslel do bodky vážne. Koncert teda logicky začal úvodnou „February MMX“, ktorá so svojím groovy rytmom patrí medzi tie bigbítovejšie skladby na novinke „Wars of the Roses“. Nahrávku som síce z pofidérnych zdrojov počul len niekoľko krát, no menej uhladený koncertný zvuk dodával štúdiovej produkcii dravosť a pulz, najmä potom v podobe dynamických bicích. Prebiehajúca projekcia ako neodmysliteľná súčasť ulverovskej show, bola skromnejšia než obvykle, stále však organicky kopírovala hudobné dianie. Koncert sledoval štruktúru albumu a prišli sme si tak postupne na menej výraznú skladbu „Norwegian Gothic“, „Providence“ a vygradovaný „surf-song“-„September IV“. Druhá menovaná skladba svojimi úvodnými dvoma tónmi mierne pripomenula hypnotickú uzatváračku „Not Saved“, preliala sa do klavírneho motívu takmer identického so soundtrackom k Silent Hill, a napriek tomu, že bola ochudobnená o ten krásny ženský hlas, predstavovala jeden z vrcholov večera. Vlastným tempom plynul koncert neúprosne k svojmu záveru v podobe prozaickej pätnásťminútovej piesne „Stone Angels“. Hovorené slovo Daniela O’Sullivana zaplavilo celý priestor, a napriek tomu, že som nebol schopný mu celistvo porozumieť, dokázalo ma vtiahnuť do vlastného imaginárneho deja a melancholický prednes oplýval podobnou silou ako vrcholné dielo Axis Of Perdition „Urfe“. „Wars Of Roses“ bolo teda za nami, ULVER sa však po odchode nechali vytlieskať a dopriali publiku jeden prídavok v podobe hitovej „Hallways Of Always“, ozvláštnenej niekoľkými improvizáciami.
Nakoľko nie som frekventovaným návštevníkom nemetalových koncertov, uznávam, že môj dojem z ULVER môže byť skreslený práve tým, ako netradične vnímam podobné podujatia ako také. Garmov spev je balzam na dušu, každý tón (vrátane tých nezahraných) tu má svoje miesto v čase a priestore, profesionálne výkony muzikantov, kde bežný poslucháč (mňa nevynechávajúc) ani nedokáže v jeden moment postrehnúť všetko dianie na pódiu, to všetko a o moc viac ponúka takéto vystúpenie. Mám ďalší hudobný zážitok a zároveň sa mi nový album ukázal ako pútavý a sugestívny výtvor plný širokého spektra nálad. Kapela pôsobila sympaticky a ľudsky, prišli sa na záver rozlúčiť s divadelnou gráciou, podať ruku s predným radom a dokonca sami prehovárali bubeníckeho majstra Tomasa Pettersena, aby tam zahral ešte nejaké to sólo. Inak na seba najviac pozornosti pútal vysokánsky Daniel, ktorý opäť striedal posty medzi basou, gitarou a klavírom, prípadne aj sekundoval so spevom. Veľmi charizmatický a talentovaný človek.
V Bratislave vyvstala otázka, či si ULVER so svojou minulosťou dokáže vychovať publikum. Ja som takisto metalovo založený človek, čo na „Bergtatt“ nedá dopustiť, avšak nemám potrebu to rôzne dávať najavo počas skladieb. Komornej atmosfére prispôsobená nižšia hlasitosť mala totiž za následok, že bolo počuť všetky reči naokolo, čo bolo ešte obzvlášť rušivé v priebehu spomínaného recitálu „Stone Angels“. Ako pre poslucháčov, tak evidentne aj pre kapelu. Pripočítam si k tomu rôzne prejavy buranizmu a výsledkom je veľmi smutná vizitka, pretože vlani v Prahe som sa s tým jednoducho nestretol.
