Rakúska black metalová scéna figuruje v mojom súkromnom hodnotení na vyššej priečke než tá nemecká. Počtom obyvateľov menší, no v temnom metalovom umení zručnejší štát, mi pripravil ďalší dôkaz toho, že väčšina Nemcov sa od svojich susedov má ešte čo priučiť. Novinka od OBSCURE ANACHRONISM je síce príkladom klasického, ničím neprekvapujúceho black metalu s citeľnými odkazmi na legendárne pojmy z 90. rokov, no účinok jeho pôsobenia na moju duševnú nevyrovnanosť je blahodarný.

Po nových žánrových postupoch bažiaci revolucionár musí siahnuť do inej priehradky. Relatívne mladá kapela (na konte má ešte debut „Transcending Mundane Obstacles“ z roku 2007) vlastne ani nemá snahu zložito experimentovať, šokovať či posúvať hranice štýlu do ďalších dimenzií. Asi sa niekomu v tejto chvíli môže javiť recenzovaný album zastaralým alebo nudným, no tu musím rázne urobiť prietrž hroziacim obavám. Poslaním Rakúšanov je robiť hudbu spôsobom, aký im najviac vyhovuje. Na nič sa nehrajú, neklamú pozlátkom a zostávajú... verní. Ich nová nahrávka disponuje nezvyčajne krásnymi riffmi a nádherne archaickým screechingom (black metalová obdoba growlingu), prvkami akoby vystrihnutými z učebnice, napísanej v 90. rokoch havraním perom známymi klasikmi. Teraz však zostávam na pochybách, či je možné v ich prípade hovoriť o skupine, keď jej jediným stálym členom je gitarista a spevák Florian, a okrem neho v zostave figuruje len občasný bubeník so zvláštnym pseudonymom D. E. Mám obrovskú radosť, že dvojica hudobníkov si výborne ustrážila kvalitnú produkciu, pomocou ktorej vynikne gitarová „rezavosť“ a akordy sa pod nánosom špiny nestrácajú. Tak ako v minulosti, aj dnes idú Rakúšania s kožou na poloprázdny trh nemaskovaní, no zároveň i s bojovníckou rozvahou. Nie, skutočne som nechcel napísať odvahou... netreba sa ňou zbytočne oháňať tam, kde nie je potrebná. S rovnakou premýšľavosťou pristupujú hudobníci aj ku komponovaniu skladieb. Do ich dlhej minutáže (všetky okrem inštrumentálky „Metanoia“ ponúkajú viac než 8-minútovú časomieru) zasadzujú jeden nápad za druhým logicky, s trpezlivosťou a prehľadom skúsenejších učňov.

Samozrejme netvrdím, že každé jedno miesto je čímsi výnimočné, pretože sa nájdu i slabšie momenty. Mám na mysli hlavne opakovanie niektorých riffov, ktoré mohli byť zhutnené do kratšej stopáže. Rovnako mám pocit, že náladotvorné pasáže na koncoch skladieb znejú navlas rovnako a degradujú výsledný dojem. Chápem, že tým chceli hudobníci prepojiť jednotlivé položky a určite je v tom skrytý nejaký hlbší význam, no možno by im skôr prospelo umiestnenie do srdca samotných skladieb, kde by plnili funkciu prekvapujúcich momentov a určite by získali na väčšej sile. Až teraz mi vlastne došlo, že názov kapely, uctievajúci anachronizmy, je viac než výstižný. Ucho starožitníka pookreje pri chytľavo riešených riffoch, v ktorých cítim aj odlesky jemnejšej ocele z 80. rokov. Na tejto devíze by mohli OBSCURE ANACHRONISM stavať aj v budúcnosti. Nemyslím teraz na zmäkčovanie hudby či zvuku, ale inšpirácia v klasickej metalovej škole spolu so zlepšujúcim sa technickým prevedením jednotlivých nápadov by mohli priniesť užitočný a vývoju prospešný efekt. Rakúske duo mi je sympatické i preto, že používa veľa pomalších a dôraznejších riffov, než niektorí kolegovia z branže. Neodmysliteľných rýchlych sypačiek si poslucháč užije tiež, no miesto tu majú i náladu albumu oživujúce pomalé pasáže, ktoré sú v porovnaní so svojimi sestrami ešte nebezpečnejšie. Výborne to povrdzuje napríklad bonusová „Scheiterhaufen“, postavená na majestátnych riffoch, pracujúcich s melodikou viac než umne. A to som sa zatiaľ nezmienil o regulárnych položkách platne. Spomedzi nich podľa mňa najviac vyčnieva „Dispensation“, zatiaľ najlepšia ukážka Florianových tvorivých schopností. Predstavuje skvelú poctu temným majstrom bez toho, aby si pošpinila ruky krádežou z cudzích dielní.


Skupina od predošlého počinu urobila mohutný skok vpred. Kým pred štyrmi rokmi naťahovala skladby až príliš, dnes si robí na temných chodníčkoch skratky a zbytočne nebeží dlhé maratónske trate. Zostáva len dúfať, že na ďalší album nebudú musieť fanúšikovia čakať štyri roky a Florian si z uvedenej doby na komponovanie a nahrávanie zoberie iba polovicu. Tretí počin v jeho réžii by teoreticky mohol znamenať prielom medzi tzv. elitu, aspoň v rakúskych merítkach. Stačí mierne vylepšiť zvuk, preradiť na nižší rýchlostný stupeň, vymyslieť odlišné atmosférické pasáže a vhodne ich implementovať medzi početné riffy. No, nie je toho málo a aj preto je moje hodnotenie také, aké je. Pre povzbudenie do budúcna.

K recenzi poskytl: W.T.C. Productions