„The wealthy and troubled art comes from the exhaustion of easy life.“ -Fenriz, Until The Light Takes Us
DODSFERD je síce pojmom v žánri etablovaným, no moje vlastné povedomie o skutočnej náplni ich jednotlivých nahrávok bolo donedávna nulové. K aktuálnemu počinu som sa dostal teda len vďaka kladnej referencie od kolegu. O pozadí kapely, respektíve tohto jednočlenného projektu, som sa následne rôzne zaujímal, čítal niekoľko rozhovorov, preberal sa staršou tvorbou a podobne. Vyplynul mi z toho pomerne jasný obraz hlavného protagonistu pod pseudonymom Wrath, ako nevídane ortodoxného blackmetalistu, ktorého posolstvo by sa dalo zosumarizovať ako „zabiť, zničiť, vymazať, začieniť a popľuvať vás všetkých“! Takto nenávistného postoja sa vytrvalo drží už dobrých desať rokov a napriek tomu, že sa berie až smrteľne vážne, s čím mám osobne u interpretov často krát problém, u DODSFERD mi to nevadí. Ono dnes sú podobne oddaní ľudia skôr raritou. A asi to tak má byť. Nakoniec by som sa aj tak nechcel uchyľovať k nejakému hodnoteniu „podľa seba súdim teba“. Čo som však chcel naznačeným úvodom povedať je to, že minimálne po hudobnej stránke ponúka recenzovaná nahrávka prekvapivo viac, než monotónne nihilistickú grimasu, a zrejme aj oproti staršej tvorbe zaujme svojou „uvoľnenosťou“.
DODSFERD akoby sa odpútali od konzervatívnych okovov, ktoré doteraz zväzovali ich tvorbu a z prísnej rehole tak vyrastá rozhľadenejší materiál. Skladby sa zdajú byť rozmanitejšie a prekrývajú ich viaceré nálady. Samozrejme tu navýsosť dominuje uslintaný a namosúrený afekt, prostredníctvom ktorého Wrath zhudobňuje svoj svetonázor a servíruje ho poslucháčom (i keď som presvedčený, že to robí najmä sám pre seba), no nevymedzuje sa pritom ani voči plíživým atmosférickým pasážam. Najviac v nich potom čerpá z depresívnych nálad, ktoré s dramatickou kulisou kontrujú inak nekompromisnej žatve. Nepomôžem si, no napriek tomu, že „Spitting With Hatred the Insifigance of Life“ pripomína nespočet rôznych interpretov, navonok znie akosi silno nemecky, čo žiaľ ani pri najlepšej snahe nedokážem obratnejšie vysvetliť. Je tým myslím jasné, že sa nejedná o priekopníckú nahrávku, ktorej by človek ťažko hľadal ekvivalenty. Žiadna moderna ani retro, naopak reprezentuje vyslovene tradičný black metalový opus a to aj v tom zmysle, že jeden známy motív strieda druhý. A rôzne referencie na množstvo napočúvanej muziky len bublajú. Čo keď je to však striedavo Nargaroth, Agalloch, Burzum a Neo Inferno 262?
„Spitting With Hatred...“ vôbec nieje na zahodenie, to pozor! Trpí síce komplexom žánrovitej konformity, no je zahraný s takou intenzitou a odhodlaním aké nejedného fanúšika poteší. Takisto dajme tomu, že často pripomína niečo, čo už človek počul, no zároveň túto tvorbu ťažko prirovnať k jedinému konkrétnemu vzoru. Štipka originality by teda určite dala nájsť v spôsobe akým je hudba vytvarovaná. Všetok hnev a hnus, ktorý Wrath do muziky natlačil, nepláva len niekde pod hudobnou škrupinou, ale vďaka slušivej produkcii presakuje každým slovom, alebo zlovestným riffom pekne na povrch. Navyše namiešané poradie skladieb album veľmi transparentne člení do odlišne ladených celkov a činí tak súvislý posluch nanajvýš atraktívnym. Rytmické zmeny do seba harmonicky zapadajú, dobrých nápadov je tu najmôjveru dosť a DODSFERD nechýba ani neodškriepiteľný talent na chytľavé momenty. Dlhé a rozťahané skladby nemajú zas typicky hitový potenciál, ale ich účelom je práve špirálovito gradovať a nenechávať dianie stáť privarené na mieste. Plechový zvuk virbla je ako stvorený pre nepriateľský výraz kapely. Oproti skôr štandardnému než progresívnemu inštrumentálnemu lomozu, je zaujímavým spôsobom pojatý aj spev, kedy sa v jednom vokalistovi našli hneď tri rôzne polohy s ktorými si bravúrne poradil. Občas sa tu a tam ešte prihodí drobný efekt, a výsledkom je to pravé korenie a soľ celého albumu. Bravo!
Zážitok prameniaci z konfliktu priamočiarej agresie s citom a veľkoleposťou, mi na prvý krát veľmi úspešne otupil zmysly. S pribúdajúcim časom, ktorý som nahrávke venoval, sa na ňu dívam už o niečo triezvejšie, no stále sa mi javí ako dokonale konzervatívny kotol plný hnevu a zúfalstva, ktorý je zároveň na absolútne férovej muzikantskej a skladateľskej úrovni. To, že sa nejedná o prevratný objav vyplýva hold z povahy projektu samého, ale v tomto prípade to musí byť úplne jedno. A nakoľko som sa s DODSFERD zoznámil len nedávno, „Spitting With Hatred...“ vnímam aj tak ako to doteraz najlepšie z ich dielne, a určite ho neodložím z dosahu po tom ako dopíšem túto recenziu!
