Legendárnej, pritom prehliadanej formácii so skráteným názvom WHW začalo svitať na lepšie časy v roku 2008 s príchodom fenomenálneho vokalistu Hanka „Raina“ Irvinga, (ne)známeho najmä z pôsobenia v podobne nedocenených spolkoch (ALTURA, TATTERED SALVATION, NAILED, a pod.). Paradoxne, od tej doby je permanentne vystavovaná kritike fanúšikov, dožadujúcich sa návratu k tradičnému (epic)doom metalovému trúchleniu. Už predošlý počin totiž naznačoval, že kapela neustrnie vo vývoji a vydá sa do búrlivejších vôd. A nový počin túto skutočnosť len a len potvrdzuje.
Po prvom vypočutí som mal pocit, že tentoraz Američania šliapli až príliš vedľa. Našťastie sa po čase celkový dojem z albumu upravil, no zázrak nemôže čakať ani najzarytejší optimista. Jednoducho strácam pri „Fear Of Infinity“ istotu, že táto skupina kedysi vyprodukovala skladbu „Thus With A Kiss I Die“, jeden z najlepších doom metalových eposov vôbec. Spôsob, akým v 90. rokoch poňali Američania epický doom metal, šokoval, a len s veľkými problémami bolo možné nájsť progresívnejších inovátorov žánru. Aj na novinke hlavný skladateľ Tom Phillips čerpá z rovnakých zdrojov ako v minulosti a zachováva si svoj výlučný zvukový trademark, no album pôsobí sucho, rozhárane a čo bolí najviac, plytko. Po kompozičnej stránke platňa za predchodcami zaostáva vo všetkých aspektoch, či už ide o hranie smútočné, ostré alebo technicky náročné. Rovnako postráda aj vyváženosť, pretože nevydarená tvrdosť skladieb je s epickými ťahmi, na škodu veci, v rovnakom pomere, pričom som napočítal iba dve pomerne zložitejšie pasáže. Mám pocit, že kapele sa v štúdiu ani nechcelo poriadne hrať. Šiestim krátkym skladbám chýbajú nápady, spád a nosná konštrukcia. Siedmy záverečný kus teoreticky mohol čosi vylepšiť, no v podaní WHW som bol v dlhých kompozíciách zvyknutý na pestrejšie zvukomaľby. Celkovo mi tento nový počin evokuje skôr akési EP-čko alebo mini-album, a mohol by spĺňať skôr úlohu predskokana. To, že ho kapela prezentuje ako plnohodnotný, je však neodpustiteľné.
Aj keď mám pocit, že na albume sa nič nedeje a po skončení vo mne nezanecháva takmer žiadny poslucháčsky zážitok, nechcel by som ho za každú cenu pochovávať. Verím, že išlo len o akési zakopnutie na vydláždenej ceste do krajiny večného ticha a pokoja. K pozitívam môžem priradiť i to, že túto bandu si človek ani dnes nemôže pomýliť s nikým iným. Orchestrálne pasáže sú zahrané bez použitia dolaďovacích nástrojov, kapela si vystačí v šesťčlennom obsadení a ponúka naozaj majestátnu porciu zvuku. Zvuku, ktorému chýbajú k šťastiu iba riffy, zmeny tempa, momenty prekvapenia, životaschopnosť. A to je celkom dosť na zamyslenie sa do budúcna. Bude potrebné využiť dlhšiu dobu pre nahrávanie a predĺžiť skromnú stopáž skladieb. Úmysly prestupu k renomovaným Nuclear Blast boli nepochybne dobré, bohužiaľ sa týmto krokom kapela umelecky trochu zdiskreditovala. Vidím tu istú paralelu s posledným počinom SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY, ktorý je v porovnaní s predchodcami taktiež na oveľa nižšej úrovni.
Záverečný verdikt nemôže byť vzhľadom k spomínaným faktom priaznivý. V prípade začínajúcej kapely by som prižmúril oko, no WHW sú predsa len rokmi ošľahaní veteráni. Navyše majú na konte tri vynikajúce albumy. „Fear Of Infinity“, ušitý horúcou ihlou, je jednoducho povedané najslabším počinom v kariére WHW a pre mňa osobne predstavuje jedno z veľkých sklamaní tohtoročnej nádielky.
