KVELERTAK sa v dnešnej dobe tešia vskutku vysokej popularite. Vďaka eponymnému albumu utŕžili za rok 2010 titul rockovej kapely roka v populárnych Spellmann Awards, ktoré v metalovej kategórii opakovane ovládli napríklad Enslaved, prípadne Mayhem s „Ordo Ad Chao“. Svojou tvorbou navyše úspešne oslovujú široké spektrum poslucháčov a pre všetkých týchto ľudí sú potom rovnako aj nemalým koncertným lákadlom. Nakoľko prichádzajú s black metalom stigmatizovaného Nórska, majú v skutočnost KVELERTAK so žánrom pramálo spoločného. Čiastočne to potom aj dokladá ich kategorizácia v rámci spomínaných hudobných cien. S ich menom často skloňovaná škatuľka black’n’roll je tu minimálne zavádzajúca, keďže dnes mi sedí skôr na spolky typu izraelských Hell Darkness. Nieže by sa na „Kvelertak“ tu a tam nevyskytovali určité jeho vplyvy, no ťažisko celej nahrávky stojí v úplne inom štýle. Aj keby tričká členov kapely mohli v niekoľkých prípadoch napovedať opak.
Metalovejší Turbonegro, to je ono! To je presne môj vnem tejto potetovanej bandy! Energická spŕška chytľavých nápadov a priamočiarej melodiky vo veselom punkovom tempe, čo vás v momente prenesie do koncertnej vravy a masového poga! Mám pocit, že som spotený a udychčaný už keď píšem tieto riadky. Napriek tomu si album púšťam znovu a znovu. Po vzore svojich krajanov, oného punk-rockového pojmu, dominujú debutu „Kvelertak“ farebné melodické linky gitár na podklade jednoduchých rytmických akordov. Túto vizáž potom pekne stvrdzujú zborovými popevkami. Poslucháč si v rámci prechádzky zábavným a nemenej pútavým obsahom albumu príde na početné rockové sóla, piskľavé vyhrávky a ďalšie zaujímavosti podporujúce jeho efektnosť. Z dosky srší muzikantský um i cit, pričom podobný dôraz na podobné detaily nenarúša dravý a priamočiary ťah celkového vyznenia. Že KVELERTAK sú cez všetku tú spevavosť tvrdí chlapci a nie žiadni adolescentní rockeri, to nepotvrdzuje len poriadne ukričaný a naježený vokál. Väčšinu času tlačia bezohľadne na pílu a utrhnuté tempo umocnené nasolenými bubeníckymi prechodmi je tu na dennom poriadku.
Čo sa týka nejakých stopových prvkov black metalu, tak je pravdou, že mimo jeho zaujímavej inkorporácie v skladbe „Liktorn“, vytvára kapela aj v niektorých ďalších momentoch dekadentnú atmosféru drogovej anabázy, s ktorou si tak radi zahrávajú Nachtmystium. Avšak ani album „Addicts...“ sa nedá považovať za black v pravom slova zmysle, a preto znovu pripomínam, že sa tu bavíme o diametrálne inom metalovom žánri, poznačenom fúzovaním všemožných elementov tvrdej muziky.
Faktom je, že skladby majú pomerne nemennú štruktúru, obedzenú na také to typické obmieňanie slohy,bridge-u a refrénu, miestami narušené nejakou tou vsuvkou. Obyklým výsledkom takéhoto receptu je jeho rýchla opočúvateľnosť, kedy pred vami po viacnásobnom prehrávaní stojí len obnažený skelet pesničky, pričom všetka tá šťavnatá dužina nepoznania a príťažlivosti je preč. Možno je to dojem dočasný, no „Kvelertak“ sa tak netvári. A to sa priznám, že som mu venoval až hanebné množstvo času. Mimochodom hovoril som už o tom, že je to enormne chytľavé?
Uvedomujem si, že s týmto článkom neprichádzam na pravé poludnie, keďže jeho predmetom je nahrávka, ktorá sa zrodila už skoro pred rokom. Mortem zine si teda nemyslí, že objavil nový kontinent a podobné „retrospektívy“ sú skôr výsledkom mnohosti interpretov „na stole“. Raz za čas sa tak treba k niečomu, čo zostalo v rozvrhu doteraz opomenuté, vrátiť. Dvojitá tvár tohto albumu, kde z jednej strany vykukuje úžasná party nálada a z opačného konca sa ozýva jeho hudobná prepracovanosť, však nepochybne za takéto pripomenutie stojí. A keď som v úvode spomínal popularitu a žiadanosť kapely, potom práve ich talent a entuziazmus to činí opodstatneným. Tak, tak, takýto je KVELERTAK!
