Kanadské teritórium oplýva kapelami so zaujímavo riešenými hudobnými nápadmi a špecifickým zvukom. Ich rukopis som vždy, až na pár výnimiek, považoval za ojedinelý. K spomínaným výnimkám tento rok pripájam i epic-doom metalovú kohortu DARK COVENANT z Quebecu.Mladá kapela nielenže neponúka nič originálne, ona sa rozhodla rovno prepisovať zvuk a riffy od svojich ikon, teda CANDLEMASS a SOLITUDE AETURNUS. Som v rozpakoch, ako mám ich debutový počin prijať. Ak by som si ho vypočul pred 20 rokmi, iste by som sa vznášal na nebeských oblakoch. Aj v roku 2011 na mňa pri prvých tónoch idú mrákoty, veď počuť spomínané modly žánru spojené v jednej truhle som asi nemal ešte česť počuť. Tu však musím poukázať na tvorbu českých TRINITY. Ich hudba tiež nesie cudzie vplyvy, no obsahuje značnú dávku originality, navyše v nelichotivých česko-slovenských pomeroch. Neviem, do akej miery sú zabezpečení Kanaďania, no predsa len mohli do svojich postupov zamontovať aj čosi svojské, rýdzo „kanadské“. Pri hre sú nezastaviteľne suverénni, po celý čas majú naladený zdrvujúci zvuk, vytvárajú až posvätne majestátnu atmosféru, no „ich“ riffy som už musel kdesi počuť.
Tlačí sa mi na jazyk otázka, sú na vyššej úrovni výborní plagiátori alebo umelci, ktorí točia priemerné platne, postrádajúce nápady? Nerozriešiteľný prípad. Človek sa musí pri hodnotení spoľahnúť na intuíciu a dojem, aký na neho tá-ktorá skupinka urobí. DARK COVENANT vo mne aj napriek výhradám zanechali niečo, s čím sa dá do budúcnosti kalkulovať. Ich viera v epický doom metal je nadmieru sympatická a ich snaha dúfam prinesie na ďalšej platni aj väčšiu dávku originality. Inak by som bol nútený opodstatnenosť ich existencie zamietnuť. Ak by sa kapela chcela vydať po inštrumentálnej ceste, ideálne by bolo pridanie progresívnejších partov. V prípade, že by hudobníci mali ambície rozvíjať pocitovú stránku, pomohli by atmosférickejšie polohy.
Album dýcha skvelou atmosférou a jeho tvorcovia si minimálnu poctu zaslúžia aj za texty, prešpikované mytologickými odkazmi. Za najpodmanivejší kus by som označil „A Broken Sword Reforged“, v ktorom sa kapele spomínané elementy podarilo prepojiť s hudbou takmer ukážkovo. Pekné výjazdy z „nalajnovaných“ koľají predstavujú intro a outro. Nie sú syntézou povedaného a zahraného, ide len o kratučké inštrumentálky, no ich dosah a nápaditosť by mohol v budúcnosti kapele pomôcť začať experimentovať. Predpoklady vytvorené má, zvyšok je osudovou hudbou budúcnosti. Vokalistovi so škandinávskym pseudonymom Vjohrrnt Varg Wodansson nemôžem vytknúť, okrem toho, že má v hrdle zliatinu hlasov Roba Lowe-a a Johana Längqvista, vlastne nič. Podáva bezchybný, famózny výkon, tak ako ostatní hudobníci. Evidentne teda máme čo robiť s bandou zanietencov, bez bázne a hany bojujúcich za svoje vzory.
Splodiť album, kde záhubné riffovanie nekončí a neustále sa valí vpred ako rozbúrená rieka, bolo vždy výsadou veľkých metalových umelcov. Takéto osobnosti nemali čas zakopnúť alebo urobiť chybu. Ich energiou nabitá hudba nezniesla slabé miesta. „Eulogies For The Fallen“ je albumom, ktorý tieto kritériá až na jednu zásadnú výnimku spĺňa. Je nepôvodný a po viacerých posluchoch táto skutočnosť začne človeku liezť pekne na nervy.
