Ak by som mal ukázať prstom na najambicióznejší hudobný projekt z prelomu deväťdesiatych rokov, tak osobne bez váhania vyberiem práve neuchopiteľný DEVIL DOLL. Jediný jeho protagonista a studnica neotrelej kreativity Mr. Doctor, priniesol na debutovom albume nestarnúci opus nekonečných podôb a tvarov, čím sa navždy zapísal do vyberaných hudobných análov. Trans-žánrový výtvor o ktorom by sa dalo popísať ďaleko ďaleko viac, než ponúka tento neveľký priestor, aj taký je „The Girl Who Was...Death“. Asi si nespomeniem akým pokynom osudu som sa zoznámil s týmto klenotom. Viem len, že ma okamžite uhranul svojou podmanivou a nenásilnou atmosférou s neskutočne bizarnou príchuťou. Nikdy pred tým by som nebol ochotný pripustiť, že vyše hodina hudby (pozn. samotná hudobná náplň tvorí len cca 40 minút) natlačená do jedinej stopy dokáže nebyť únavná, ba naopak zmysluplná. Experiment non plus ultra nielen čo do obsahu, ale aj vonkajšej formy, zároveň tak tvrdý oriešok pre všetkých grinderov. Za týchto okolností je potom malým zázrakom ľahkosť s akou skladba plynie a nenecháva v priestore vyšumieť jedinú prázdnu sekundu. Snáď si v tej súvislosti len na okraj utrúsim jedinú výhradu ktorú mám a tou je to vyše dvadsať minútové ticho na záver. Nikdy som nechápal prečo to niekto robí...vy áno?
A prečo vlastne posielam toto dielo do Relics? Nenapadá ma veľa hudobných počinov, ktoré by mali v sebe tak silnú „divadelnú“ zložku. „The Girl Who Was...Death“ je zhudobneným dramatickým dielom, alebo ak chcete, operou v najpútavejšom slova zmysle. Na pozadí napínavého deja čnejú symfonické hudobné kulisy, ktoré fungujú ako katalyzátor celého diania. A nemám na mysli kulisy len v prenesenom význame. V prípade DEVIL DOLL funguje totiž celá hudobná zložka skutočne len ako pozadie imaginárneho príbehu, ako jazyk ktorým nám autor približuje vlastný dej nahrávky. Práve vďaka tomu má moc vtiahnuť poslucháča do svojich útrob a podrobiť ho svojej bizarnej poetike. Či už na ľudí pôsobí ako soundtrack k historickému filmu, čiernobielemu „noir“ hororu alebo ako prezlečený fantóm opery, vždy dostáva zadosť svojej výnimočnej obrazotvornosti.
Zjednodušene povedané, je štruktúra tohto hudobného polmaratónu je prevažne tvorená striedaním dvoch základných motívov. Za prvé sú to pasáže hovoreného slova nabitého hereckou excelenciou, sprevádzaného zväčša iba pomalým klavírnym sprievodom, poprípade dunivými tónmi basgitary. Ani neviem opísať tú mnohoznačnú náladu, ktorou tieto momenty oplývajú. Od strašidelného a slizkého šepotu až po zvrátenú gotickú romantiku a bizarný šarm. Každý z nás má voľnosť nájsť si tam to svoje. Na to Mr. Doctor potom nadväzuje gejzírmi melodickej fúzie rocku, metalu a symfonickej hudby plnej husľových nástrojov a kláves, ktorá prekvitá zmyslom pre harmóniu. Pokľudné a stojaté vody ľahko zvrátených monológov tak pravidelne rozprúdia výpady inštrumentálnej kreativity, aby sa po chvíli dianie opäť vrátilo do svojej pochmúrnej rozpravy. Inštrumentálne pasáže sú vrchovato naplnené množstvom a množstvom jednoduchých, no neskutočne silných melodických motívov, ktoré zaručene chytia za srdce aj náročného poslucháča. K tomu dodávam, že prvý krát sa jedna a tá istá melódia zopakuje približne po polhodine! Výsledkom je úžasne pestrý a progresívny album, ktorý je možno dookola skúmať a doslova sa tak kúpať v jeho premenlivej podobe.
Vyškľabená karnevalová groteska, zvrhlá čierna poetika a epický pátos. To všetko tu vidieť na jednom mieste. Album prezentuje hudobnú tragikomédiu v neopakovateľnom prevedení, pričom z neho cítiť dotyk geniality jeho autora. A možno ani nie tej muzikantskej geniality, pretože napriek jeho výbornej úrovni nemožno tvrdiť, že by sa jednalo vyslovene o produkt ohromujúceho virtuóza. Skôr mám na mysli obdivuhodný umelecký cit a s tým súvisiacu umeleckú hodnotu albumu ako celku. Nahrávka sa totiž nedotýka len množstva nespriaznených hudobných žánrov ale priamo viacerých umeleckých oborov. A to sa, dámy a páni, ťažko prekonáva.
Napriek tomu, že „The Girl Who Was...Death“ je debutovým počinom a tento projekt v rámci svojej pokračujúcej činnosti priniesol aj iné pútavé diela ako napríklad „Dies Irae“, zostáva nielen pre mňa tým najzásadnejším, čo kedy DEVIL DOLL hudobnému svetu priniesli. Je to úžasne odvážny a svojský výtvor nemajúci obdoby široko ďaleko. Svojím spôsobom nehynúca avant-garda, ktorá si zaslúži byť pasovaná medzi to najzásadnejšie čo kedy vyšlo! Sláva!
