KAMPFAR je pre mňa veľkou kapelou. Vždy som obdivoval ich schopnosť produkovať folkové motívy bez použitia tradičných folkových nástrojov a zachovať si tak jednoznačný ksicht medzi početnými metalovými spolkami. Podobných pokusov je samozrejme veľa, ale len málo kapiel to dokáže urobiť naozaj dobre a zároveň sa pri tom vyhnúť otrepaným hopsavým klišé. Zachovanie pravej metalovej surovosti, agresivity a správneho „ťahu na bránku“, s folkovými gitarovými melódiami a s hutným využitím refrénov? KAMPFAR mám prečítaný pomerne dobre. Upútavka na „Mare” vyzerala veľmi sľubne, tešil som sa teda na novinku hneď z viacero dôvodov. Či už z hľadiska, že sa jedná o moju srdcovku, alebo kvôli zvedavosti nad tým, čo prinesie odchod gitaristu Thomasa z kapely, a či vôbec niečo prinesie, ale aj nad celkovým smerovaním kapely na novej doske. Hlavne som chcel dostať do tela poriadnu porciu nespútanej energie pod osvedčenou značkou.
Písanie tejto recenzie bol priam pôrod. Nahrávku som mal k dispozícii poriadne dlho a nie a nie nad ňou zniesť jasný verdikt... Neprajníci KAMPFAR hovoria o tom, že ich všetky piesne znejú na jedno kopyto, stále to isté tempo, štvor-štvrťový takt, rovnaká poloha vokálu. Väčšinou som doteraz len nad tým zvykol mávnuť rukou. Pri „Mare” sa tento problém vynára opäť a je je na mieste sa ním zaoberať. Tak ako na predošlom „Heimgang”, kapela využíva krištalickú produkcu, fantasticky vyladený, tučný zvuk gitár, ktorým vytvára instantný nával energie, najväčšiu zbraň KAMPFAR. „Mare” je podľa očakávania mimoriadne energický, miestami sa album prelinie aj do miernejších vôd („Trolldomspakt”), avšak len minimálne. Pravidelná, precízna, úderná rytmika výrazne napomáha stanovenému cieľu a „Mare” by som označil za ideálnu dosku k šoférovaniu, prípadne jazde na bicykli, alebo podobným aktivitám. Nič hlbšie za novinkou nehľadajte, ale asi som nič nové nové nepovedal. Doteraz som nespomenul nič, čím by sa odlišoval „Mare“ od svojich predchodcov. Spomínaný folkový element na albume nie je už tak zreteľný, ako po minulé albumy. Jediná pieseň, ktorá mi pripomenie atmosféru ranných KAMPFAR je „Nattgang“, pričom sa zároveň jedná o najenergickejšiu bombu, ktorá ma absolútne odfúkla. Ak by sa celý album niesol v podobnom duchu, asi by som im to aj bez hlbších poznámok spapal, avšak zvyšok skladieb mi príde pomerne nemastný neslaný. Ďalším elementom je využitie klávesových a klavírnych podmazov, ktorých náznak sme mohli zachytiť aj v minulosti, avšak nikdy nie v takej miere, ako na „Mare”. Aby si z tohto niekto neusúdil, že novinka je nejako prehnane klávesová. To určite nie. KAMPFAR zostávajú verní základnej metalovej zostave - bicie, basa, gitara, vokál. Spomínané klávesové vsuvky slúžia len na dotvorenie atmosféry a na vyplnenie medzery pri prelínaní jednotlivých piesní.
„Mare” je presne jeden z tých albumov, kde je všetka robota odvedená stopercentne, avšak jednoducho vás až tak nechytí, ako ste čakali. Ďalšou nevýhodou je aj to, že sa kvôli repetatívnym postupom pomerne rýchlo opočúva. Myslím, že by som to prežil aj bez niektorých piesní na albume, ktoré mi prídu ako keby navyše (napríklad „Bergtatt” v D mol). Bolo dosť naivné čakať, že sa KAMPFAR niekam posunie, osobne si ani veľmi nedokážem predstaviť kam, ani či by to bolo k niečomu dobré. Novinka môže osloviť nových, resp. poslucháčov predošlej tvorby neznalých, avšak starých harcovníkov už len ťažšie. Pre mňa zostane už takmer 15 ročný, skutočný klenot, „Mellom Skogkledde Aaser” asi neprekonaný.
