„Helvítismyrkr“ jednoducho nemôže ničím uraziť, ale ani šokovať. A o takých doskách sa píše veľmi ťažko. Shamaatae sa prvýkrát dostáva pod krídla renomovanej firmy (Season of Mist), čo je dobré pre propagáciu, no ničím prínosné pre hudbu. Album obsahuje pomerne dosť záchytných bodov, nechýbajú zaujímavé a silné miesta, skladby majú vnútornú logiku a všetko šliape podľa predpisov. Zrejme tu niekde je zakopaný sivý opustený vlk. Skladateľ sa drží neviditeľnej schémy a nechce sa mu príliš vzďaľovať, experimentovať, rozvíjať. Výsledkom je síce šťavnatý album s prierazným zvukom, no s priemernými nápadmi. Ľudia to však zhltnú aj s navijakom, ide predsa o známy pojem. No mám pocit, že ak by niečo podobné vydala neznáma kapela, bodové hodnotenie by išlo výrazne smerom dole. A možno nezaslúžene...
Platňa je poznamenaná typickou švédskou BM školou, zvukovo aj hudobne. Kdesi v hmlistom podvedomí sa črtajú obrysy strašidelných tieňov z 90. rokov, ktoré našťastie nemajú žiadne konkrétne mená, ale každému musí byť jasné, odkiaľ táto kapela pochádza. Nie je tam tá prirodzená zúrivosť nórskych mohykánov, hravosť experimentujúcich Fínov, majestátnosť starého Albionu, mrazivosť ruskej školy či vybrúsenosť gréckych pylónov. Je to len a len klasický švédsky BM, obalený dechtom a perím, páchnuci starobylosťou a vykričaný pľúcami stoviek havranov. Ak si raz tvorca hudby dal záležať na filozofii chaos-gnosticizmu a anti-kozmického satanizmu, mal by konečne tomuto výnimočnému svetonázoru vymyslieť aj adekvátny soundtrack. Nič také sa nedeje ani tentoraz, žiadne intergalaktické vsuvky na spôsob Limbonic Art nehrozia. Folklór nezačujete ani útržkom, zvuky lesa nechal Shamaatae za dverami moderného štúdia, platňa ani zďaleka neoplýva transcendentálnym odérom Burzum a kto by snáď očakával šamanizmus na spôsob čarujúcich WITTR, mal by si nechať zájsť chuť už v ranom štádiu záujmu o toto CD-čko.
Ako sa vraví, nič nie je také zlé, ako na prvý pohľad vyzerá. Takéto albumy sa počúvajú samy od seba a nikto pri sebe nemusí mať pre pochopenie „lexikón moderných kúziel, používaných v čiernom umení 21. storočia“. Veľmi oceňujem štvrtú skladbu „In Svarta“, kde autor aspoň na chvíľu popustil uzdu fantázie. Nanešťastie v tomto duchu nepokračoval ďalej, a vývoj skladby tak zostáva len krásnym snom. Namiesto toho servíruje „len“ klasickú, aj keď kvalitnú „Nifldreki“. O tom, že nášho osamelého hrdinu po nociach straší zlovestný symbol Þ, svedčia skladby „Svartr ok Þursligr“ a „Þrúðgelmis Hlaut“. V prvej menovanej navyše zaznievajú rozladené husle, takže aspoň nejaký ten pokrok predsa len prišiel. Rovnako som rád, že zmeny tempa sú vždy položené na tých správnych miestach, a nuda sa aktuálnej novinke vyhýba míľovými krokmi.
Snaha zvláštneho BM filozofa je sympatická už len tým, že vydáva platne a tie si cieľovú skupinu vždy nájdu. Všetko ostáva po starom, takže zostáva len dúfať, že k výraznejšiemu pokroku dôjde na budúci rok. To by si však musel lesný muž nájsť čas okrem písania traktátov aj na dôkladné komponovanie hudby. Skalní fanúšikovia kultu ARCKANUM zostanú vrchnému podivínovi naďalej verní, my ostatní si môžeme pokojne zaknihovať ďalší prírastok v nekonečnom oceáne beztvarých príšer.
