Vítam vás pri mojom seriáli venovanom omeškaným recenziám. Tento krát tu máme album cca z mája avšak vôbec sa nenechajte odradiť tým, že sa dnes píše už október. Nič to za to, naďalej to vidím tak, že táto recenzia by mala uzrieť svetlo sveta. Partičku, ktorú som vám už dávnejšie predstavil, a ich Demo ma pomerne bavilo, vypustila na svetlo sveta svoj prvý regulárny album s názvom „Roads to Judah”. Nechcem tu rozprávať o tom, ako zažíva americká nová vlna black metalu rozmach, lebo niekoľko krát som o tom už písal. Navyše stále píšem v prítomnom čase, nakoľko mám stále dojem, že táto vlna trvá a dokonca má nejaký ten vplyv na scénu z globálneho hľadiska. Black metal, post-rock, shoegaze, melancholické motívy striedajúce sa s návalmi hnevu, však to poznáte. „Haters gonna hate” a „hipsters gonna hip”, niekam sa už zaraďte... Alebo najlepšie nikam a radšej počúvajte.Pri pohľade na chlapcov z DEAFHEAVEN by ste asi veľmi neverili, že hrajú niečo príbuzné black metalu. Ale ako sa hovorí, nesúďme ľudí podľa vzhľadu, a už vôbec nie v roku 2011, kedy sú zbúrané takmer všetky medzižánrové bariéry. Na albume nájdete 4 skladby s priemernou dĺžkou zhruba 9 minút, zahŕňajúc v sebe veľa zaujímavých momentov. Zvuk Deafheaven sa sústreďuje na melodické riffy, nasiaknuté post-rockovými náladami a atmosférou black metalu. Echoická produkcia umožňuje riffom viac rezonovať, vytvárajúc priestorovo nekonečný, hutný zvuk. Riffy sú istené melodickými motívmi, pestrými perkusiami, k nim sa ešte vrátim, a chrapľavými vokálmi, ktoré sú v celkovom zvuku mierne utopené. Zámerne... Kompozície sú nelineárne. Asi už rátate s tým, že niečo ako refrén a verš by ste tu hľadali márne. Hudba na albume sa vyvíja pomaličky umožňujúc každej pasáži vygradovať do svojej plnej sily. Väčšinou sú prechody medzi pasážami zvládnuté celkom prirodzene a plynúci vlak myšlienok je sem-tam na chvíľu odklonený na vedľajšiu koľaj len kvôli tomu, aby sa na ňu o chvíľu vrátil a nerušene pokračoval v ceste. Avšak niekedy sa na niektorú post-rockovú výhybku z tej black metalovej dostanete kúsok silene, čo vás môže z príjemnej jazdy na chvíľu prebudiť. Nebojte sa, tento jav nie je až tak častý.
Výkony všetkých muzikantov na albume sú výborné, ale predsa len to, čo predvádza bubeník Trevor je kúsok nadštandardné a zaslúži si osobitnú pochvalu. Od Hellhammerovho blast beatového štýlu s poriadnou dávkou dynamiky na rytmičáku, presne, ako to mám rád, až po hypnotické repetatívne šamanské rytmy. Omračujúce, presné ako švajčiarske hodinky a zároveň veľmi živé. Nečudo, že v produkcii DEAFHEAVEN sú najdominantnejším nástrojom.
S albumom „Roads to Judah” sa DEAFHEAVEN definitívne dostali na mapu post-black metalových kapiel. Až na niektoré pasáže, ktoré si parta požičala od Godspeed You! Black Emperor (prirodzene, okresaných o „niekoľko” členov), prípadne Explosions in the Sky, album prezentuje veľmi kreatívne kompozície a vzrušujúce riffy. Suma sumárum - fantastická metalová nahrávka s pohlcujúcou atmosférou. Je tu možno jedno otázne mínus smerom k budúcnosti. Demo bolo skvelé, album ešte lepši, ale po ďalšom albume, možno dvoch môže dôjsť k preváraniu tej istej vodičky, čo si zrejme vyžiada nejaké ďalšie kroky. Nateraz som s „Roads to Judah” nadmieru spokojný a vyťahujem pomerne vysokú známku.
