Na debutový album znamenitých Američanov, ktorí sa upísali krajne smútočnej forme death/doom metalu, koketujúcej s osudovými pohrebnými chimérami, čakám tri roky. V ich tvorbe som našiel zaľúbenie vďaka početným demo a split nahrávkam, ktoré kapela vyprodukovala v rokoch 2004 - 2008. To najlepšie z nich sa teraz k ušiam poslucháčov dostáva na jednom jedinom kotúči. Ako prvá vec do očí udrie nádherný booklet, plný podmanivých čierno-bielych koláží, ilustrácií a vyobrazení, ktoré toho majú dosť čo do činenia s tajuplnosťou hudby. Texty asi nie je potrebné komentovať, growling Mikea Meachama je ukážkový, zostáva už len opísať hudbu. Veľkú rolu v nej zohráva druhá gitara, kresliaca melodické (!) linky spôsobom, aký by mohli svojim zámorským kolegom závidieť nie ledajakí Európania. Poslucháč, stojaci na brehu úzkej riečky, za ktorou je už iba ríša kostlivcov, odpočívajúcich pod stuchnutými mohylami, môže s nemým úžasom sledovať strnulý pohyb štyroch vyvolených skeletonov, ktorým Osud dovolil povstať. Nikam sa nenáhlia, pozerajú zadumane do zeme, kosti im hrkocú odpudivým zvukom, ale výsledok ich chôdze je fascinujúci.
Zrejme najväčšie momenty prichádzajú vo vrcholnom epose „Conceptual Funeralism Unto The Final Act (of Being)“. Fantastický názov, fantastická atmosféra, fantastická melodika, neuveriteľné trúchlenie. Tak sugestívne podaného pohrebného pochodu sa človek nezúčastní každý deň, ledaže by na plný úväzok pracoval na cintoríne. Pritom skladba je ďalším dôkazom, že aj doom metal dokáže byť variabilný a nápaditý, nepostrádajúci pestrosť. Famózna je aj kombinácia čistého a hlbokého vokálu v desaťminútovej perle „Silent and Completely Overcome“ a tým sa to celé zďaleka nekončí. Kapela v strede nečakane zrýchľuje, ako keby chcela vzdať poctu nesmrteľným Disembowelment a potom sa znovu vracia do starých koľají. Okrem skladieb s úctyhodnou stopážou netreba zabúdať na dve krátke medzihry, ktoré tu nie sú len pre okrasu. V nich kvarteto navodzuje nočné strašenie so šarmom, akým si žiadostivé podsvetie žiada byť nakŕmené každú polhodinu.
Ak by som sa mal predsa len zaoberať aj chybami, ako prvé by mi napadlo, že kapela nevyvoláva extrémne hlboké emócie a drží sa len tesne pod povrchom, bez ochoty ísť nižšie, do najhlbšieho bahna hrôz, beznádeje, trápenia, smútku a utrpenia. Isté náznaky sa na pár výnimočných miestach nachádzajú, hlavne v poslednej tutovke „The Irreparable Act“ behá mráz po chrbte od začiatku až do úspešného konca. Prsty v tom majú najmä klávesy a iné vsuvky. Tie mohli byť zaradené vlastne do každej skladby, ale to už by nebola povestná americká škola, ktorá si vždy vystačí s gitarami. To však nemení nič na tom, že ako celok je album naozaj silný a bez debaty si zaslúži pozornosť fanúšikov ponurého death/doomu ako jeden z utajených tohtoročných tipov.
LOSS nie sú ašpirantami na vytvorenie vlastného žánru v žánri, ale ich „konceptuálny funeralizmus“ by sa mohol stať predzvesťou oživenia skôrnatených ciev v osudovo/smrtiacej priehradke. To v roku 2011 určite nie je málo, prihliadnuc k množstvu zbytočných nahrávok. Títo Američania sú však posmutnenou výnimkou a ich tvorbe sa oplatí venovať celá fúra času nášho pozemského putovania. Zostáva len dúfať, že druhý album týchto kostlivcov poctí podzemné kobky už čoskoro.
