Vidím to ako dnes aj keď odvtedy už ubehlo neuveriteľných 18 rokov. Black metal prežíval svoje zlaté časy a my sme žrali každú novú nahrávku a hudbou sme žili dňom i nocou. Ale aj medzi tou záplavou čierno-čiernych nahrávok sa občas objavilo niečo, čo sa vymykalo temnému normálu a pritom do blacku dokonale zapadalo. Jednou z takýchto vzácnych albumov bol aj BELIAL a ich „Never Again“. Hneď prvá vec, ktorá nás na albume zaujala bol obal. Áno, dnes sa to možno zdá úsmevné, ale vtedy to bol pre nás ten najhlbší extrém. Ešte dnes vidím, ako si jeden známy nechal ten rozkladací obal zvečniť na tričko, ktorým potom šokoval všemožných pánbičkárov...
Obal sa ale stal vecou druhoradou v momente, keď sa CD so symbolom pentagramu roztočilo. To, čo sa od prvých sekúnd ozvalo z drážok kompaktu, prevrátilo dokonale naruby celý môj hudobný svet. Toto dielo je jedna z tých nadčasových vecí o ktorej by sa dalo rozprávať dlhé hodiny. Vedel by som hovoriť, ako ma šokovalo intro prvej skladby „Firestorm“, ktoré je ako vystrihnuté spod žiarivého sveta rozžiarených disko gúľ, aby vzápätí po pár sekundách kompozícia desila neskutočne zbesilým nástupom. Dalo by sa polemizovať o black-deathovo znejúcom vokále a rovnako zafarbenom zvuku nástrojov tak typickým pre vtedajšiu produkciu legendárneho fínskeho Tico-Tico Studios, pripomínajúcom napríklad Impaled Nazarene a ich „Ugra-Karma“. Mohol by som spomínať tretiu pecku „Dragons Kiss / Swan Song“, ktorá pre mňa predstavovala jeden z prvých dotykov ambientu, či teoretizovať o tom, že taká „The Red One“ alebo „About Love“ a „Pain-Flood“ zachytila kapelu vďaka svojim netypickým aranžmánom vo vzácnom momente prerodu z priemerrnej minulosti do šokujúcej a samozničujúcej budúcnosti. A samozrejme, hodiny by som bránil do roztrhania tela absolútne vrcholný moment nahrávky pod názvom „The Sun“, ktorý svojou stredne tempovou a napriek tomu brutálnou stavbou a dokonale odľudštenou atmosférou patrí v mojom súkromnom rebríčku s tým málo vzácnym klenotom, ktorý sa podarí tým šťastnejším raz za život. A to všetko by bol iba zlomok z pocitov, ktoré vo mne tento čierny drahokam vyvoláva. Ale každopádne, slová sú v tomto prípade tak nejako krátke.
Tak či tak, nahrávka to bola dokonalá a ja som čakal, čo bude ďalej. Prekvapivo však prišlo k odchodu speváka a leadera Jarno Koskinena. Zvyšná trojka Jani Lehtosaari, Reima Kellokoski a Jarno Anttila vyprodukovali v 1994 dosku nazvanú jednoducho „3“, ktorá ale s black metalom už nemala absolútne nič spoločného. Jednalo sa o zmes v tej dobe tak populárneho grunge a punku a samozrejme že neskončila nijako inak ako ťažký nezdar. Aj keď na obranu BELIAL treba povedať, že dnes až tak hrozne nepôsobí, ale v ´94 inak ani dopadnúť nemohla. A to bol ten posledný klinec do rakvy tejto vzácnej a jedinečnej bandy. Všetci traja členovia sa následne pridávajú ako stáli hudobníci k Impaled Nazarene, aby sa podieľali na vyhladzováku „Latex Cult“. Ale to už je iná kapitola.
Zvyšné dve nahrávky, teda debutové mini „Wisdom Of Darkness“ a singel „The Gods Of The Pit Pt. II (Paragon So Below)“ si ku mne našli cestu až pomerne nedávno a bohužiaľ musím povedať, že som ich prešiel bez väčšieho záujmu. Možno by som ich hodnotil inak v kontexte doby, keby som ich počul pred dvomi dekádami. A tak dnes, keď práve počúvam vinylovú verziu „Never Again“ som späť v tej dobe pred 18 rokmi, kedy black metal prežíval svoje zlaté časy. A BELIAL pre mňa zostáva už naveky kapelou jediného albumu. Albumu, ktorý mal tú silu sformovať môj pohľad na celý jeden hudobný žáner. Koľko nahrávok môže o sebe toto tvrdiť?
