O nemeckých WINTERMOON počujem prvý krát práve v súvislosti s tohtoročným počinom „Dogma“. Nejedná sa tu však o žiaden debut, keďže tento dvojčlenný projekt už nejaký čas produkuje plnohodnotné nahrávky pod záštitou undergroundového mini vydavateľstva Seelenkrieg Records, pričom tá práve recenzovaná je konkrétne tretia v poradí. Predmetné CD obsahuje päť relatívne rozsiahlych skladieb, ktoré sa v celkovom súčte šplhajú k hodine čistého hracieho času. A čo teda „Dogma“ poslucháčovi ponúka? Vzhľadom na to, že album predstavuje v zásade nemenný, monolitický útvar, už úvodný song „Angst I“ nám veľa napovie. Atmosférický a ultrakonzervatívny black metalový archetyp s jednoznačným dôrazom na depresívnu náladu, tu môže letmo pripomínať klasiky žánru ako „Filosofem“ alebo „Transilvanian Hunger“. Úvodom nastoleného stredného tempa sa nezbavia ani zvyšné skladby, rovnako predchnuté monotónnym oparom, ktorý predstavuje akýsi ich koncepčný stredobod. Hudba WINTERMOON je tu budovaná na neveľkom množstve zdanlivo nekonečných gitarových motívov, zasadených do prísnej formulky dvoch či troch rytmov, čoho výsledkom je práve jej už naznačená jednoliatosť.
WINTERMOON žiaľ strádajú potrebnú mieru intenzity, alebo ako by povedal klasik „pravosti“, svojho nihilistického prejavu. Miesto určitej emocionálnej hĺbky pôsobí „Dogma“ dojmom plochým a nevýrazným. Tam kde by mohol poslucháčovi takpovediac behať mráz po chrbte, je skôr cítiť znásilňované klišé a kŕčovitú snahu vyprodukovať práve primitívnu retro-nahrávku. Na jednej strane je tu atmosféra vyslovene trpiaca pod prílišnou predvídavosťou kompozícií, na opačnom konci sú ťažkopádne prechody medzi jednotlivými partami. Vrcholom akejsi prevrátenej pyramídy negatív je v tomto prípade prezentovaný vokál. Netuším, či to je zapríčinené snahou o autentické vyjadrenie zúfalosti a rezignácie, no môj záujem sa opäť beznádejne topí v tragickosti tej jednej jedinej útrpnej polohy.
Tu a tam prinesie „Dogma“ aj chvályhodné momenty, čo platí najmä pre poslednú sedemnásťminútovú skladbu „Supremacy“. Takisto pokiaľ má, v rámci jednoduchosti recenzovaného materiálu, zmysel hovoriť o inštrumentálnej úrovni kapely, tak aj tu je všetko v najlepšom poriadku. To celé je však vo svetle celkového vyprahnutého dojmu, ktorý naokolo zanecháva, žalostne málo. Okrem akejsi snahy o recenzentskú zodpovednosť ma však absolútne nič nemotivovalo k opätovnému počúvaniu. A ani po viacerých pokusoch sa neviem zbaviť pocitu, že miesto mrazivej atmosféry, tento krát ústi onen hudobný minimalizmus len v hluchých odrhovačkách.
Nenapadá ma nič príhodnejšie ako, že black metal sa pod taktovkou WINTERMOON zmenil na ospalý „grey metal“ , teda minimálne pokým sa bavíme o nevýraznej šedi súčasnej nahrávky. Trúfam si povedať, že tu už nejde o otázku vkusu, ako o to, že „Dogma“ je prázdna schránka obyčajnej žánrovej kopírky bez iskry života, ktorá kríva pod tiažou svojej vlastnej priemernosti. Hovorí sa, že snaha sa cení...ale čo rutina? WINTERMOON nám predstavili hudobného eunucha, ktorý so sebou prináša odpovedajúcu mieru (ne)vzrušenia, a tomu náleží aj odpovedajúce hodnotenie. A ako inak, než podľa najlepšieho vedomia a svedomia...
