„Dobrá pieseň zostane dobrou piesňou
a nezáleží na tom, či je zahraná nahlas alebo potichu
, s maskou alebo bez.“
(Gene Simmons – Kiss)

Každý poslucháč preferuje určitý typ nahrávok. Niekto (a tých je väčšina) má najradšej plnohodnotné štúdiové albumy, iný skôr mini, EP a rôznym spôsobom raritné single, ďalší zase nespútanú energiu živých nahrávok. A nájdu sa aj takí, ktorí berú v prvom rade výbery. Čo sa mňa týka, tú posledne menovanú kategóriu nemám rád a vždy (teda až na vzácne výnimky) som tieto vydania bral viac menej ako podlý útok na peňaženky oddaných fanúšikov. No a neinak to bolo aj v prípade novej kompilácie atmosférických britov ANATHEMA. Zvlášť, keď už jednu nahrávku s prerobenými skladbami toto zoskupenie vydalo ani nie pred 3 rokmi. Avšak tento výber je predsa len niečím iným. Sú na ňom totiž výhradne piesne z úplných počiatkov kapely, EP „The Crestfallen“ počnúc a prelomovým albumom „The Silent Enigma“ končiac. To znamená z obdobia, ktoré ja osobne absolútne preferujem.

Tak čo nás teda čaká? V prvom rade treba povedať, že ANATHEMA pristúpila k tomuto dielu do značenej miery revolučne. Z pôvodných nahrávok zostali totiž iba jednotlivé melódie ohlodané až na kosť a tieto elementy boli následne pretransformované tu viac tu menej do orchestrálnych aranžmánov s minimálnym prispením klasických rockových/metalových nástrojov. A premena je to natoľko radikálna, že hoci mám pôvodné záznamy vryté hlboko v mozgu, niekedy som ich spoznával iba veľmi ťažko. Celá záležitosť sa rozbieha ústredným klavírnym motívom „Crestfallen“, ktorému sekunduje voľne plynúci rytmus bicích a časom sa pridá aj hlas v pozadí šepkajúci opakovane názov celej kolekcie. Všetko to plynie uvoľnene, takmer meditatívne a poslucháč si ani nevšimne nenásilný prechod do druhého tracku „Sleep In Sanity“, ktorý ale vyznieva ako dokončenie započatého. Nádhera. Ja sa však už teším na nasledujúcu vec, ktorou nie je nič iné ako úvodná esencia čistej doomovej geniality z EP „Pentecost III“. Áno, hovorím o „Kingdom“, ktorá je tu v podobe takmer nespoznateľnej, ale vyvolávajúcej vo mne presne tie isté pocity ako vtedy pred šestnástimi rokmi. Smútok a svojim spôsobom naliehavá melanchólia. Kráľovstvo pomaly doznieva a na rade je prvá z troch čisto symfonických medzihier „They Die“. Z pôvodného songu nezostal ani kameň na kameni, teda okrem prenádhernej melódie. A je čas na nejakého hosťa, ktorým nie je nikto iný ako Anneke van Giersbergen, ktorá ozdobí svojim anjelským hlasom nasledujúcu „Everwake“. A tu asi najlepšie vidieť ten rozdiel medzi vodopádmi neotrelých nápadov minulosti a sofistikovanejšou rafinovanosťou prítomnosti. Skladba znie podobne ako vtedy a predsa tak inak. Rušivé hrany sú obrúsené a tóny plynú nerušene ako kľudný veľtok, ktorý vás však dokáže strhnúť so sebou nekonečnou silou emócií. Ale všetky predchádzajúce slová blednú v okamihu príchodu jasného vrcholu týchto symfónií. V poradí druhé intermezzo „J´ai Fait Une Promesse“ nesie v sebe ešte väčšiu porciu nekonečných citov ako všetko čo zaznelo predtým a potom. Je to album v albume, rekapitulácia celého snaženia. Ak by som mal vybrať jedinú vec, ktorá by charakterizovala „Falling Deeper“, bola by to určite táto. A kapela vedomá si tohto faktu pokračuje songom „Alone“, ktorý doznal asi najmenších zmien oproti originálu. No napriek tomu nevyčnieva, ale dokonale zapadá. Do tretice všetkého dobrého platí aj v tomto prípade a tak prichádza posledné intro „We The Gods“ v ktorom som mal ja osobne najväčšie problémy spoznať originál. Úplný záver tvorí jeden z najlepších kusov z Opusu Magnum „The Silent Enigma“ nazvanom „Sunset Of Ages“. A tu sa ukázal ďalší geniálny ťah hudobníkov, keď song odohrali celý, po prvýkrát aj vrátane pôvodného textu, len ho zabalili do silného príkrovu symfonického hávu. Postupne sa tak dostávam zo snového polosveta späť do reality...


Tak chválil som dosť, teraz je na čase haniť. Ono mám ale k „Falling Deeper“ vlastne iba dve maličkosti. Prvou je môj pocit, že ANATHEMA akosi nebola vo svojom snažení prvá. Áno, hovorím o súputníkoch My Dying Bride a ich „Evinte“. Nielenže obidve kapely pristupovali k tomuto materiálu viac menej rovnako, ono aj zdôvodnenie čo ich k tomu viedlo ktoré je uvedené v tom či onom booklete vyznieva podobe. A My Dying Bride prišli s nahrávkou s pol ročným predstihom. Ale na rozdiel od recenzovaného materiálu pôsobila „Evinta“ miestami dosť rozťahane, čo súviselo s takmer nekonečnou dĺžkou hracej doby. A to je tá druhá vec, ktorú musím „Falling Deeper“ vytknúť. Celé toto nadpozemsky krásne dielo netrvá ani štyridsať minút.

A konečný verdikt? Čo takto najlepší album ANATHEMY? No a prečo nie....